Aký bol Abrahám?

Abram, syn Teracha sa vzoprel tradíciám. Nevieme, čím sa živil jeho otec, ale vieme, že to bol majetný mešťan. Užíval si pohodlie, ktoré poskytovalo mestské bývanie. Abram odišiel z tohto prostredia. Bolo to na Boží príkaz a vyvstváva otázka, prečo to od neho Boh požadoval? 
Ak v Biblii sledujeme životy mužov, ktorí žili na rozhraní Božieho kráľovstva a tohto sveta, zistíme, že takmer všetci museli svoj život sčasti prežiť mimo civilizácie. Začalo to Abrahámom a aj jeho potomkovia žili ako nomádi, Mojžiš - vychovaný ako princ na faraónovom dvore - musel odísť a žil 40 rokov niekde v odľahlej krajine; Boží proroci často žili mimo ľudských spoločenstiev; Ján Krstiteľ žil na púšti a dokonca aj samotný Ježiš absolvoval 40-dňový pobyt mimo civilizácie. Život mimo ľudské spoločenstvo zrejme pomáha človeku nájsť a posilniť svoje korene v Pôvodcovi života a ujasniť si svoju cestu.
Abram odišiel z Charan, odišiel od svojich príbuzných aj od svojho otca. V tom čase neboli mobily ani internet a jeho odchod od rodiny znamenal rozchod. Nemohol vedieť, či ich ešte uvidí; vedel, že im nemôže pomôcť, keď budú pomoc potrebovať. Možno sa spoliehal na to, že svojho otca necháva pod ochranou Nachora, svojho brata, ktorý vtedy už zrejme bol tiež presťahovaný do Charan. 
Nevieme, či Terach chápal Abramovo rozhodnutie odísť od rodiny. Vyčítal mu to? Schvaľoval jeho rozhodnutie? Každopádne, Abramovi určite nepadlo ľahko odísť od svojich najbližších. Ale mal pri sebe svoju manželku Saraj a synovca Lota. 
Abramov odchod z Charanu bol zrejme veľkolepý. Bral so sebou množstvo vecí - napokon sťahoval svoj domov. Tisíce drobností, ktoré zabezpečujú bezproblémový chod domácnosti, množstvo služobníkov, ktorí si brali svoje veci, obrovské stany na bývanie pre všetkých, stáda zvierat, ktoré im mali zabezpečiť jedlo aj potrebné veci - bolo toho nesmierne veľa. Abram sa nemohol spoľahnúť na to, že ak mu niečo chýba, zabehne za obchodníkom. Musel na všetko myslieť dopredu. Jeho odchod z mesta bola zrejme veľká udalosť. Predstavte si obrovskú karavánu so stovkami ľudí ("Keď sa Abram dopočul, že jeho synovca odviedli do zajatia, zvolal svojich tristoosemnástich vycvičených mužov, narodených v jeho dome" - Genezis 14,14 - 318 mužov, ktorí sa narodili v jeho dome znamená 318 domácností, ktoré boli súčasťou jeho domu). Abram sa lúčil s civilizáciou vo veľkom štýle. A kam to mal namierené?
 
Boh mu povedal: "Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem."  Abram zbalil svoj majetok a vykročil. 
 
  Jeho novým domovom sa stali rozsiahle územia dnešného Izraela (ide o plochu s rozlohou cca 21 000 km2 a vzdialenosti sever - juh okolo 450 km). V tejto oblasti bolo niekoľko veľkých miest, ale Abram sa im pravdepodobne vyhýbal. Putoval krajinou, ktorá niesla meno Kanaán - Kanaán bol štvrtý a posledný syn Chama. O ňom povedal Noach: "Buď prekliaty Kanaán, otrokom otrokov buď svojim bratom!"(Genezis 9,25). A práve o tejto zemi - zemi Kanaánovej - povedal Boh Abramovi, ktorý bol potomkom Šema, toto: "Túto krajinu dám tvojmu potomstvu." (Genezis 12,7). Začali sa napĺňať Noachove slová.
Abram mal vodcovské schopnosti. Trúfol si začať život nomáda s vedomím, že sa musí postarať o stovky ľudí. Bol to silný muž, lebo mal rešpekt u svojich poddaných. Saraj bola výnimočná žena - krásna ešte aj v deväťdesiatke a bola sestrou Abrama - dá sa predpokladať, že aj Abram bol výnimočný zjav. 
 
Abram patril ešte k tým Adamitom, ktorí žili dlhšie, ako ostatní ľudia. Narodil sa cca 430 rokov po potope a bol súčasníkom Noachových synov a jeho otec Terach sa ešte mohol rozprávať s Noachom (naša generácia nežije tak dlho, ako Noachovi potomkovia, ale to, čo bolo pred 400 rokmi, vieme dosť dobre). Títo ľudia mali ešte stále vysokú inteligenciu, veľa vedomostí z rôznych oblastí; vedeli všetko o svojom pôvode - možno toto všetko bolo v pozadí toho, že Abram sa nespolčoval s kráľmi miest v Kanaáne. 
___________________________________________________________________________________________________________________________

 

V Egypte

Abram musel byť v po-potopnej generácii Adamitov výnimočný. O jeho otcovi Terachovi je napísané, že "2Terach, otec Abraháma a Nachóra, kedysi bývali za Veľriekou a slúžili iným bohom. " - a napriek tomu Abram poznal pravého Boha. Keby Ho nepoznal, ťažko by sa podriadil nejakému neznámemu hlasu, ktorý ho vyzýva, aby opustil svoju rodinu. Traduje sa, že Abram vo svojom detskom veku žil nejaký čas u Šema. Ak by to bola pravda, od Šema mohol poznať históriu svojho rodu a vedel by, kto je JHVH. Jeho sťahovanie sa z Ur do Padan Aramu - do oblasti, ktorá nesie meno po Šemovom synovi - by bolo potom pochopiteľnejšie.

Nech už v pozadí boli akékoľvek dôvody, Abram poslúchol Božiu výzvu a táto jeho poslušnosť zmenila chod histórie.

Keď Abram s celým svojím dvorom opustil Charan, žil nejaký čas na území Kanaánu. Po čase však prepukol hlad v tejto oblasti a Abramovi neostávalo iné, ako sa uchýliť do Egypta. Egypt bol v tom čase jedna zo svetových veľmocí. Abram neprišiel do Egypta ako žobrák, ale ako knieža. Ale aj napriek tomu v porovnaní s Egyptskou ríšou bol len bezvýznamným "šejkom" kočovného kmeňa. Nebol žiadnou hrozbou pre ríšu, faraón sa ani nemusel dozvedieť o jeho existencii a napriek tomu čítame, že Abram sa bál. Dokonca ešte skôr, ako prekročili hranice ríše, Abram oslovil svoju manželku so zvláštnou prosbou.

"11 A stalo sa, keď sa už priblížil, aby vošiel do Egypta, že povedal Saraji, svojej žene: Nože hľa, viem, že si ty žena krásneho vzozrenia. A stane sa, keď ťa uvidia Egypťania, že povedia: To je jeho žena! A tak mňa zabijú a teba nechajú žiť. Hovor tedy, prosím, že si moja sestra, aby mi bolo dobre za teba, a moja duša bude žiť pre teba." 
Zvláštna prosba od manžela! Koho sa Abram bál? Egypťanov? Veď mal svoje vojsko, k Saraji by sa cudzinci tak ľahko nedostali. Jeho strach mal iné pozadie. V Biblii ďalej čítame:

"14 A stalo sa, keď vošiel Abram do Egypta, že videli Egypťania ženu, že je veľmi krásna. A uvidiac ju kniežatá faraonove chválili ju faraonovi, a žena bola vzatá do domu faraonovho."
Abram mal dôvod k obavám. On sa nestýkal s chudákmi na uliciach, ale mal prístup do najvyššej vrstvy spoločnosti. Bol kniežaťom a stýkal sa so seberovnými. A nielen to. O Egypte sa píše ako o zemi Chámovej, alebo aj ju nazývali (a dodnes nazývajú) Micrajim - po Chámovom synovi. Abram išiel do Egypta k svojim vzdialeným príbuzným. Preto zrejme aj faraón keď sa dozvedel o kráse Saraji, nemal problém ju voviesť do svojho háremu. Patrila do jeho spoločenskej triedy a dokonca do jeho rodu. Abram si toto uvedomoval a jeho obavy boli opodstatnené. Dá sa to pochopiť. Ale jedna vec zaráža - kde bola jeho viera v tej situácii?

Boh musel zasiahnuť, aby sa Saraj vrátila k manželovi. Dôsledkom tohto Abramovho konania bolo to, že bol vyhostený z Egypta.

Presne tento scenár sa ešte raz zopakoval v živote týchto manželov. Kráľ Gerára Avimelech sa zahľadel do 90-ročnej Sáry a zobral si ju do svojho domu - tiež v dobrej mienke, že je Abrahámovi sestra. Avimelech dopadol ako faraón - bol veľmi potrestaný; až mu išlo o život. Abrahám sa mal za neho modliť, aby ostal nažive. Avimelech robil veľmi dôladné pokánie a prosil Boha o odpustenie - veď sa spoliehal len na to, čo mu Abrahám povedal o Sáre.

V oboch prípadoch sa zopakoval ten istý príbeh:

  • Abram prinútil svoju ženu zatajiť pravý stav vecí

  • Saraj bola vzatá do háremu iného muža

  • Boh trestal tých mužov za to, že si vzali Abramovu sestru

Ak chceme byť spravodliví, musíme vidieť Abramove zlyhanie, jeho nedôveru v Božiu moc a ochranu a Božiu straníckosť (?). Abram nehovoril pravdu a potrestaní boli tí, ktorí ho brali za slovo! 

Prečo sa Abram bál faraóna aj kráľa Avimelecha keď vedel, že Boh má s ním svoje plány? Prečo Bohu nedôveroval?

A napokon - mal svoje súkromné vojsko. Keď išiel zachrániť Lota, neváhal ani chvíľu. Hnal nepriateľské vojská, kým nevyslobodil svojho synovca. 

Nevieme, čo bolo v pozadí tohto klamstva, ale jedno je isté - Boh mu to nevytýkal. Vytýkal to tým, ktorých Abram oklamal. 


 

Veľká skúška

Abram a Saraj sa zrejme veľmi mali radi, ale niesli si svoju bolesť - nemali deti. Vychovali svojho synovca Lota, ktorého otec Haran umrel v mladom veku. Ale Lot od nich odišiel. Abram veľa rozmýšľal, kto bude jeho dedičom. 

Trápila sa aj Saraj. Túžila po dieťati, ale nebolo jej to dané. Napokon sa rozhodla urobiť niečo, čo bolo asi v tej dobe bežné: mala slúžku Hagar (bola to Egypťanka; zrejme ju získala počas pobytu v Egypte) a ponúkla ju svojmu mužovi, aby mal s ňou dieťa. Takéto dieťa by právne patrilo jej. 

Hagar porodila Abramovi syna a on ho nazval Išmael. Ale toto dieťa nebolo tým synom, ktorého Boh zasľúbil Abramovi. Saraj po čase zistila, že urobila veľký prešlap.

Roky ubiehali a aj keď manželia patrili k dlhovekým, začala sa ohlasovať staroba. Keď mal Abram 99 rokov, ukázal sa mu JHVH a povedal:

"1 Ja som El-šaddaj . Choď predo mnou a buď dokonalý!  A dám svoju smluvu, aby bola medzi mnou a medzi tebou, a rozmnožím ťa prenáramne. Vtedy padol Abram na svoju tvár a Boh hovoril s ním a riekol: "Ja som, hľa, moja smluva je s tebou, a budeš otcom mnohých národov.  Ani sa už viacej nebude volať tvoje meno Abram , ale tvoje meno bude Abrahám , lebo som ťa učinil otcom mnohých národov.  Učiním to, aby si sa náramne rozplodil a učiním ťa v národy a kráľovia vyjdú z teba. A postavím svoju smluvu medzi sebou a medzi tebou a medzi tvojím semenom po tebe, po ich pokoleniach, za večnú smluvu, aby som ti bol Bohom i tvojmu semenu po tebe. A dám tebe i tvojmu semenu po tebe zem tvojho pohostínstva, celú zem Kanaánovu za večné državie, a budem im Bohom.  A potom riekol Boh Abrahámovi: A ty budeš zachovávať moju smluvu, ty i tvoje semeno po tebe, po svojich pokoleniach. 

 15 A ešte riekol Bôh Abrahámovi: Čo sa týka Sáraje, tvojej ženy, nebudeš viacej nazývať jej meno: Sáraj, lebo jej meno je Sára.  A požehnám ju a tiež ti dám z nej samej syna, a požehnám ju, a bude rozmnožená v národy; kráľovia národov povstanú z nej. Vtedy padol Abrahám na svoju tvár a smial sa a povedal vo svojom srdci: Či azda storočnému sa narodí dieťa? A či Sára, ktorá má deväťdesiat rokov, porodí?  A Boh riekol: Áno, Sára, tvoja žena, ti porodí syna, a nazveš jeho meno Izák . A postavím svoju smluvu s ním za večnú smluvu, a tak i jeho semeno po ňom."  

Toto posolstvo im dodalo snáď nádej, ale dieťa neprichádzalo.

 

O niečo neskôr Abraháma znovu navštívili zvláštne bytosti. Neboli to ľudia. Prišli ako poslovia od Boha a niesli Abrahámovi dobrú správu: prišiel čas a narodí sa mu syn od svojej manželky! Tak sa aj stalo. Deväťdesiatročná Sára porodila syna a dala mu meno Izák (Jic-chak) - Syn smiechu. Aj Boh má zmysel pre humor.

Zdalo by sa, že Abrahámovu a Sárinu radosť už nič nemôže zatemniť. Hagarin syn Išmael mal v tom čase trinásť rokov a je pravdepodobné, že do toho času bol otcovým miláčikom. Ale keď sa narodil Izák, bol odsunutý na vedľajšiu koľaj. V Biblii je o ňom zapísané, že bol posmievač. Je možné, že nepekný charakter podedil aj po svojej matke a je možné, že prežíval hlboké zranenie z toho, že bol odsunutý bokom a Izák sa stal stredobodom otcovho života. Išmaelova revolta bola tak silná, že sa Sára rozhodla, že musí odísť z domu. Aj keď to bolo Abrahámovi proti srsti, na Boží príkaz Išmaela vyprevadil z otcovského domu a Izák sa stal jediným dedičom.

 

Izák rástol a jeho rodičia v ňom videli prísľub toho, že ich rod bude pokračovať. Až do jednej chvíle. 

Jedného dňa Abrahám znovu začul Boží hlas. Bol už zrejme zvyknutý na tieto oslovenia a vždy to boli dobré správy, ktoré prichádzali od Stvoriteľa. Ale tentoraz to bolo inak. To, čo počul, ho muselo veľmi hlboko zasiahnuť. Boh mu povedal:

"2Vezmi svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, odíď do kraja Morija a obetuj ho tam ako spaľovanú obetu na vrchu, o ktorom ti poviem."

Vieme si predstaviť, čo Abrahám vtedy prežíval? V prostredí, z ktorého pochádzal, poznal zvyk obetovať deti. Ale on práveže opustil takú civilizáciu a začal tvoriť vlastnú kultúru, ktorej centrom bolo uctievanie toho Boha, ktorý stvoril jeho prapredka Adama; ktorý Adama nezabil, aj keď mal na to plné právo; Boha, ktorý aj keď zoslal potopu, ale zachránil Noacha - Abrahám tomuto Bohu plne dôveroval!  Tento Boh mu zasľúbil syna, ktorý sa aj narodil - a teraz ho má na Boží príkaz zabiť! 

Dnešná doba je rozporuplná. Chránime svoje deti, doprajeme im všetko, čo je v našich silách a možnostiach, ale sme schopní bez milosti ich nechať zabiť, kým sa nachádzajú v maternici - na mieste, ktoré by malo byť tým najbezpečnejším miestom pod Slnkom. 

Abrahám nemal obetovať novorodenca. On mal obetovať dieťa, ktoré nadovšetko miloval, hral sa s ním, učil ho, mal pre neho pripravené obrovské dedičstvo; mal obetovať jediného syna svojej ženy, po ktorom túžila celým srdcom plných 90 rokov! Zvažoval Abrahám toto všetko? 

Je pravdepodobné, že vo chvíli, kedy začul túto požiadavku od Boha, vnútorne sa zlomil. Keby prestal Bohu veriť, odmietne Ho poslúchnuť. Zbalil by svoje stany a možno by sa aj vrátil do mesta. Neurobil to. 

V Písme čítame, že Abrahám vstal skoro ráno, zbalil sa na cestu - bral so sebou Izáka a nejakých sluhov - a vykročil. Nevieme, či to bolo hneď ďalšie ráno po "rozhovore" s Bohom, alebo niektoré iné ráno v slede dní, ale keď sa Abrahám začal baliť, bol už vnútorne vyrovnaný. Bez ohľadu na okolnosti, na jeho túžby či na manželkinu reakciu - veril Bohu. Nevedel, čo bude ďalej, ale Boh mu povedal, že "8 Tebe a tvojmu potomstvu dám krajinu, v ktorej si ako cudzinec; ....15 Svoju manželku Saraj už nebudeš volať Saraj, lebo jej meno bude Sára. Ja ju požehnám a dám ti z nej syna. Požehnám ju a stane sa matkou národov; vyjdú z nej králi národov"  - keď majú tieto slová platiť, Izák nemôže umrieť. Možno, že Abrahám celú noc (alebo niekoľko nocí) rozmýšľal nad Božími výrokmi, zasľúbeniami o Izákovi a svojou dôverou k Bohu sa vrátil do toho bodu zvratu, v ktorom zlyhal Adam. Adam nebol vystavený natoľko desivej požiadavke, ako jeho potomok Abrahám. Mal "len" dodržať jedno pravidlo: nekonzumovať zakázané ovocie. Ale v jednom okamihu Adam prestal dôverovať Bohu a rozhodol sa ísť vlastnou cestou. Aby Boh mohol naplniť účel, pre ktorý stvoril Adama, musel sa presvedčiť, či priamy Adamov potomok Abrahám sa vrátil na cestu dôvery. Tentoraz Abrahám nezlyhal.

Obetovanie

Abrahám a Izák so služobníkmi sa vydali na cestu. Abrahám nabalil aj drevo k zápalnej obeti - drevo, na ktorom malo horieť telo jeho syna. 

Cesta do zeme Morija, kam mali ísť, im trvala tri dni. Pravdepodobne išli mĺkvo. Abrahám si možno v sebe opakoval Božie zasľúbenia o Izákovi a Izák musel vnímať tieň na otcovej duši. Keď dorazili na určené miesto, Abrahám povedal svojim sluhom:

"5 Zostaňte tu s oslom. Ja pôjdem s chlapcom ta, pokloníme sa Bohu a vrátime sa k vám."

Povedal: Vrátime sa k vám! Nevedel, ako to Boh zariadi, ale vedel (!), že sa vráti spolu s Izákom. Ak by sa tak nestalo, Boh by musel klamať vtedy, keď mu dával zasľúbenia o Izákovi. Abrahám svojou dôverou voči Bohu prekročil hranicu medzi naším svetom a Božím kráľovstvom a zmazal túto hranicu. Aj keď žil na Zemi, Boh a Jeho ríša boli pre neho rovnako skutočné, ako to, čo videl okolo seba. 

Keď zanechal sluhov za sebou, vykročil s Izákom a išli ešte ďalej. Izákovi to nedalo a spýtal sa svojho otca:

"7 Otec! Pozri, oheň a drevo je tu, no kde je baránok na spaľovanú obetu? 

Abrahám mu odpovedal tak, ako veril:

" 8 Syn môj, baránka na spaľovanú obetu si obstará Boh.

Keď dorazili na miesto, ktoré Boh určil, Abrahám postavil oltár, naukladal naň drevo a .................... žiadny baránok sa neobjavil!

V tomto príbehu ďalej čítame, že Abrahám zviazal svojho syna a položil ho na drevo na oltári. Prečo musel svojho syna zviazať? Nevieme, koľko rokov mal v tej dobe Izák, ale vieme, že vyrastal ako princ. Mal pred sebou krásnu budúcnosť, bol milovaný od rodičov a zrazu zistil, že jeho život má skončiť! Nie je isté, že zdieľal vieru svojho otca a je pravdepodobné, že keď mu došlo, že tou obeťou má byť on, chcel ujsť. Je pochopiteľné, ak sa chcel vyhnúť smrti a preto ho Abrahám musel zviazať. Položil ho na oltár a zdvihol nad neho dovysoka nôž.

Ako sa cítil Izák? Tento zážitok musel byť zlomový v jeho živote. Neskôr o ňom čítame, že vzýval meno JHVH a Boh mu dal podobné zasľúbenie, ako jeho otcovi:

"24Ja som Boh tvojho otca Abraháma. Neboj sa, lebo som s tebou! Požehnám ťa a rozmnožím tvoje potomstvo pre Abraháma, svojho služobníka."

Ale teraz ležal na oltári a čakal, kedy jeho otec ukončí jeho život! 

V poslednej sekunde pred zásahom sa Boh ozval:

"12 Nedotýkaj sa chlapca, neublíž mu! Teraz viem, že sa bojíš Boha, lebo si mi neodoprel ani svojho jediného syna."

Na to Abrahám uvidel v krovisku rohami zachyteného barana. Je otázkou, komu sa viac uľavilo: Abrahámovi či Izákovi? Tentoraz si to odniesol baran.

Abrahám sa vrátil k svojim sluhom tak, ako povedal - spolu so synom. Obstál v najťažšej skúške svojho života a stal sa otcom všetkých, ktorí sa rozhodli Bohu dôverovať bez ohľadu na to, ako okolnosti vyzerajú.