Mesto Ur

Sumerské mesto Ur objavil ešte v roku 1924 Brit Leonard Woolly. Na vykopávkach spolupracoval s Robertom Killickom a Stuartom Campbellom.

Na základe leteckých snímok, geofyzikálnych údajov a analýz sa týmto odborníkom podarilo objaviť rozsiahly mestský komplex. Ur (dnes Tell al-Mukajjar) bol sumerský mestský štát v južnej Mezopotámii na juhovýchode dnešného Iraku.

Mesto Ur malo pôdorys elipsy o veľkej poloosi asi 1,5 km a malej necelý 1 km. Trosky Uru dokazujú, že sú troskami metropoly: našli sa zbytky vystavaných chrámov a palácov, ľudnatých ulíc a mocných opevnení. Medzi hradbami bolo najmenej osem chrámov, šesť rozľahlých palácov, niekoľko verejných skladísk obilia a posvätných pohrebísk.

Rieka Eufrat kedysi tiekla priamo pri meste a napájala umelý kanál okolo jeho hradieb. Pred hradbami boli dva prístavy: západný na Eufrate a severný na umelom kanáli.

V meste Ur využívali v architektúre pálené aj nepálené tehly, omietku a farebné dekorácie. Obyvatelia mesta v dobe rozkvetu obchodovali s miestami tak vzdialenými ako sú dnešný Afganistan, India, Turecko, Omán a Egypt.

Ur bolo bohaté a mocné mesto. Dominantou Uru bol mohutný zikkurat E-temen-nigur(u) – čo vo voľnom preklade znamená „Chrám, ktorého základy produkujú (vytvárajú) energiu“. Jeho stavba vrcholila za 3. urskej dynastie a bol zasvätený bohu Nannarovi. Zikkurat má rozmery pôdorysu 65 x 43 m a pôvodná výška bola 18 metrov. Na jeho vrchol vedie 130 schodov. Stavba sa z väčšej časti zachovala, lebo bola obložená kvalitnými vypaľovanými tehlami a proti vlhkosti chránená otvormi v stenách.

Ur bolo jedným z prvých miest, ktoré sa po potope postavili - obnovili. Prvé kráľovské nápisy sa v Ure objavujú z doby po roku 2600 p.n.l. - čo je zhruba doba po potope.

Údajným zakladateľom 1. urskej dynastie bol Mes-Anni-Padda čo v preklade znamená „Panovník zvolený nebesiami“. Podľa odborníkov bol Mesannipada synom alebo vnukom muža, ktorý sa nenachádza na zozname kráľov, ale na základe vybavenia jeho hrobky sa usudzuje, že patril k špičke vtedajšej spoločnosti. Tento muž sa volal Meskalamdug (význam mena: Mes-kalam-dùg – „Hrdina dobrej zeme“). Vykopávky jeho hrobky viedol archeológ Leonard Woolley a tu je opis jeho nálezu:

„Hrob bol vykopaný v šachte jedného z najväčších kráľovských hrobov, ale zdal sa byť len obyčajným hrobom, ktorý sa od nespočetných iných hrobov na cintoríne odlišoval iba svojím bohatším vybavením. Prvým náznakom veľkého objavu bol medený hrot oštepu, ktorý trčal rovno zo zeme. Keď sme ho sledovali, zistili sme, že je upevnený na zlatej rukoväti. Pod ňou sa nachádzal otvor, vzniknutý rozpadom dreveného násadca, ktorý smeroval nadol do jedného kúta hrobu. Hrob bol len o čosi väčší ako zvyčajne, inak mal bežný tvar a plytkú jamu, no dosť veľkú na to, aby sa tam zmestila drevená rakva a obetné dary poukladané po troch stranách. Pozdĺž hlavovej strany hrobu stáli v jednom rade oštepy zabodnuté hrotmi nadol. Medzi nimi stáli alabastrové a hlinené nádoby. Vedľa rakvy, podľa všetkého na zvyškoch vypuklinami zdobeného štítu, ležali dve zlatom vybíjané dýky, medené dýky, dláta a iné nástroje, vyše päťdesiat medených misiek – mnohé boli ryhované, potom strieborné misy, medené krčahy a taniere, ako aj ďalšie kamenné a hlinené nádoby. Pri nohách hrobu stáli opäť oštepy a vedľa nich súprava šípov, ktorých pazúrikové hroty mali tvar dláta.

Keď sme však odstránili zem zo samej rakvy, prežili sme najväčšie prekvapenie. Mŕtvola ležala ako zvyčajne na pravom boku. Okolo drieku sa jej vinul široký, už rozpadnutý strieborný opasok, na ktorom visela zlatá dýka a na zlatom prstenci upevnená oslička z lazuritu. Pred telom ležala pevná masa periel z lazuritu a zo zlata. Dovedna na stovky. Medzi ruky bola postavená oválna miska z masívneho zlata, väčšia oválna zlatá miska ležala hneď vedľa. Pri samom lakti sa nachádzala zlatá lampa v tvare mušle, kým ďalšia zlatá miska stála za hlavou. O pravé plece bola opretá dvojitá sekera z elektrónu, zliatiny zlata a striebra; elektrónová sekera obyčajného tvaru ležala aj pri ľavom pleci. Za mŕtvolou sa na hromade krížom-krážom povaľovali predmety: zlatá ozdoba hlavy, náramnice, perly a amulety, polmesiačikovité náušnice a špirálovité prstene zo zlatého drôtu.

Kosti boli už natoľko rozpadnuté, že človeku sa neponúkal desivý pohľad na kostru. Iba zopár prúžkov drobiacej sa hnedej zeme pomáhalo určiť polohu mŕtveho. Základný dojem určovalo skôr zlato, ktoré bolo také ligotavé, akoby ho bol ktosi práve vložil do hrobu. No pohľad priťahovala najmä prilba, ktorá ešte pokrývala rozpadnutú lebku. Bola z tepaného zlata a tak zhotovená, že siahala nízko nadol a kryla hlavu lícnicami chrániacimi tvár. Mala tvar parochne – kučery boli vypracované tak, aby pôsobili vznešene a jednotlivé vlasy boli napodobené jemne vrytými líniami. Pútcom naprostred rozdelené vlasy pokrývali hlavu v rovných vlnitých pradenách; boli ovinuté stuhou a vrkočom, vzadu uviazaným do malého uzla. Pod čelenkou zaradom viseli rovnomerne vypracované kučery okolo uší, ktoré boli sformované do vysokého reliéfu a prevŕtané, aby netrpel sluch. Podobné brčky na lícniciach napodobňovali ochlpenie brady. Po hrane kovu viedli dookola dieročky pre šnúrky, ktorými bola priviazaná vypchatá čiapočka; aj z nej sa ešte zachovalo zopár stôp. Ako vzor zlatníckych prác je táto prilba najkrajším exemplárom, ktorý sme na pohrebisku našli. Je jemnejšie vypracovaná ako zlaté dýky a býčie hlavy. Keby nebolo už nič iné, podľa čoho by sme mohli posúdiť umenie starých Sumerov, aj tak by sme im museli priznať už len podľa tohto jediného diela vysokú úroveň v rade kultúrnych národov.

Na dvoch zlatých miskách a na lampe sa opakoval nápis: Meskalamdug - Hrdina dobrej krajiny. Meno je to isté ako na pečatnom valčeku, ktorý bol s obidvoma zlatými dýkami nad kamennou klenbou hrobu zasvätený akejsi kráľovnej. Ale tam sa majiteľ pečatidla označuje ako kráľ, kým tu sa nenachádza nijaký kráľovský titul: označenie ‚Hrdina dobrej krajiny‘ a nezvyčajné bohatstvo hrobu nás môžu oprávňovať k tomu, aby sme v Meskalamdugovi videli princa z kráľovského domu. Ale neprítomnosť akýchkoľvek insígnií kráľovskej moci bezpečne naznačuje, že nikdy nenastúpil na trón. To by sme museli rozhodne očakávať, ak je naša teória správna, lebo hrob v podstate predstavuje typ súkromného hrobu. Keby sa neboli bývali objavili kráľovské hroby, pravdepodobne by sa bol tento hrob pokladal za hrob vladársky. Takto sa od iných súkromných hrobov odlišuje svojím bohatstvom.“

V rámci vykopávok archeológovia objavili aj ďalšiu hrobku, ktorá ukrývala viac, než len poklady. Ide o hrobku „kráľovnej“ Puabi alebo Šubad. Grandióznosť jej hrobky hovorí veľa o meste, jeho obyvateľoch, zvykoch aj prioritách.

Opis objavenej hrobky:

„Počas vykopávkovej kampane 1927/1928 urobili Woolleyho ľudia zvláštny objav. Našli päť mŕtvol, ktoré ležali tesne vedľa seba vo zvažujúcom sa hrobe. Okrem medených dýk a hlinených pohárov nemali pri sebe nič, z čoho by bolo možno usudzovať na zvyčajný spôsob pochovávania so skromnou záhrobnou výbavou.

Pre spôsob pochovania týchto päť mŕtvol nejestvoval nijaký vzor a teda ani vysvetlenie. Pri ďalšom kopaní narazili Woolleyho ľudia na inú skupinu mŕtvol. Tentoraz to bolo desať žien, ktoré ležali vedľa seba v dvoch radoch po piatich, pričom sa nenašli znaky zvyčajného pochovávania. Pravda, zdalo sa, že sú odeté do nádherného oblečenia, zachovaná ozdoba hlavy bola zo zlata, karneolu a lazuritu. Na hrdle mali drahocenné perlové náhrdelníky. Ostatné hrobové doplnky chýbali. Ale pred ženami ležali zvyšky harfy, ktorej drevená kostra bola rozpadnutá. Čo zvýšilo a zachovalo sa zo zlatého vybíjania a z lazuritových ozdôb, bolo identifikované ako vskutku kráľovský nástroj. Ozvučnica bola ozdobená mozaikou. Na jej prednej strane bola zlatom tepaná býčia hlava s očami z lazuritu a s bradou transponujúcou býčiu hlavu do nadskutočna. Naprieč cez zvyšky harfy ležali kosti človeka, ktorý očividne hral na tomto obdivuhodnom nástroji až do svojho skonu.

Ukázalo sa, že mužské i ženské mŕtvoly ležali na akejsi rampe, ohraničenej tehlovými stenami, ktorá viedla do hĺbky. Tam kopáčov čakalo nové prekvapenie. Znenazdajky narazili na kosti, ktoré však nepatrili ľuďom. Záhada sa rozriešila, keď sa v ich bezprostrednej blízkosti objavil voz, takisto nádherne ozdobený. Išlo teda o kosti ťažných zvierat. Vedľa ležali mŕtvoly kočišov. Neďaleko zvyškov voza sa nachádzala hŕba drahocennej záhrobnej výbavy z medi, striebra, zlata,mramoru, drahých kameňov a vulkanického skla. Bola tam aj rúrka na pitie, aká býva zobrazená na votívnych tabuľkách.

Kopáči si mysleli, že už sa dostali do komory kráľovskej hrobky. Ale nech akokoľvek starostlivo miestnosť skúmali, nenašli ani najnepatrnejšie zvyšky mŕtvoly, o ktorej by sa bolo dalo predpokladať, že jej slúžila všetka tá nádhera.

Pozornosť archeológov sa teda zamerala na zvyšky prázdnej drevenej truhly, ktorá stála na tehlách z pálenej hliny. Niekoľko tehál, ktoré sa voľne povaľovali tu i tam, upozornili archeológov na ďalší otvor orámovaný týmito tehlami, ktorý otváral pohľad do dolnej komory. Tam, aspoň tak sa nazdávali, konečne bude kráľovský nebožtík. No ani tam sa kráľova mŕtvola nenachádzala. Woolley označil komoru hrobky – lebo sa ukázalo, že takou miestnosťou naozaj je – ako vyrabovanú. A to napriek tomu, že v miestnosti bolo ešte veľa cenných predmetov, ako napríklad veľký strieborný čln – model takého tvaru, aký sa ešte aj dnes používa na dolnom Eufrate.

Keď Woolleyho partia odkryla vonkajšie múry asi desať metrov hlboko ležiacej hrobovej komory narazila na druhú rampu a aj na ďalšiu hneď vedľa umiestnenú hrobovú komoru. Teraz sa pohľad už navyknutý na slávnostne vyobliekaných mŕtvych opakoval aj na tejto hlbšie položenej rampe. Objavili sa aj dva vozy pre volský poťah. Kostra jedného ťažného zvieraťa sa takmer úplne zachovala.

Druhá hrobová komora, ku ktorej – ako teraz vysvitlo – viedla horná rampa, ostala úplne nedotknutá. Na zvyškoch drevenej podesty ležala mŕtvola skvostne vyobliekanej ženy so zlatou čašou vedľa nej. Podľa pečatného valčeka z lazuritu s nápisom, ktorý sa našiel vo výplnkovej suti nad príkrovom hrobu, označuje ju Woolley ako kráľovnú Šubad (Puabi).“

Šubad (Šubat, Pua-bi, Púad – po sumersky znamená „ústa môjho otca hovoria“) bola významnou osobou I. urskej dynastia napriek tomu, že nie je zahrnutá v Sumerskom kráľovskom zozname. Žila okolo rokov 2600 p.n.l. - podobne ako vladár Mesannipada. Bola súčasníkom legendárneho Gilgameša.

Aj napriek kráľovskej hrobke táto žena nebola pravdepodobne kráľovná. V hrobke nájdené označenie jej titulu je NIN a akkadsky EREŠŠ, čo môže znamenať ako kráľovnú tak aj hlavnú kňažku. Jej hrobka sa nachádzala vedľa Meskalamduga, z čoho archeológovia usudzujú, že mohla byť buď jeho manželka, alebo aj sestra či dcéra. Každopádne – jej pohrebná komora svedčí o nesmiernom bohatstve a prepychu, v ktorom zrejme žila a ktorý ju sprevádzal aj po smrti.

Kto boli títo ľudia?

Ich život spadal do obdobia po potope a ak to boli vládcovia či kňazi, s veľkou pravdepodobnosťou ide o potomkov Noacha. Kto iný by dokázal vytvoriť nové spoločenské usporiadanie po svetovej katastrofe?

Boli nesmierne bohatí a uctievaní. Ich služobníci ich hromadne nasledovali do smrti. Archeológovia majú o tom svoju predstavu: „O neskorších sumerských kráľoch, najmä o vládcoch tretej urskej dynastie vieme, že sa pokladali za bohov. Preto treba predpokladať, že už v starom Ure máme do činenia so zbožštenými kráľmi, ktorých ich družina s veselou mysľou vyprevádzala na ich domnelej ceste k nesmrteľnosti. Nič v ich polohe a postoji nenaznačuje, že umreli násilnou smrťou. Našli sa pri nich čaše a v jednej šachte aj medený kotol – nádoby, ktoré vzbudzujú domnienku, že všetci tu slávnostne zhromaždení spoločne požili jed a bez dlhého smrteľného zápasu v spánku pozomierali. Hudobné nástroje a slávnostné oblečenie vnukajú záver, že išlo o tryznu, ktorá však neznamenala rozlúčku, ale prechod. Inak sotva možno vysvetliť usporiadané masové umieranie v urských hroboch.“ Je veľmi pravdepodobné, že ľudia verili svojim vládcom, že smrťou prechádzajú na inú úroveň bytia a nasledovali svojich „bohov“ do večnosti spôsobom, ktorý pripomína skôr slávnostný obrad a nie dobrovoľné umieranie.

Kto iný by mohol viac vedieť o večnosti, ako priami Adamovi potomkovia?