Prítomnosť globálnej potopy na Zemi je mnoho – mnoho rokov jednou z najdiskutovanejších katastrof na našej planéte.

• Bola potopa?

• A ak bola – zasiahla celú Zem alebo len jej časť?

• Bola potopa Božím trestom alebo k nej došlo „prirodzeným“ procesom?

• Ak bola celosvetová potopa – koľko ľudí sa zachránilo? Len tých osem – Noach s rodinou – alebo takúto globálnu katastrofu prežili aj iní ľudia?

Týmito otázkami sa zaoberajú ako veriaci tak aj ateisticky založení ľudia. Je otázne, či môžeme nájsť odpovede na dané otázky, ale čiastočné odpovede nám prinášajú staroveké artefakty, zachovalé písomnosti, ústne tradície národov, staroveké mestá pod hladinou oceánov a v neposlednom rade samotná príroda.

V súčasnosti sa pochybnosti o tom, či bola veľká potopa alebo nie strácajú. Je nazhromaždených veľa dôkazov o tom, že naša planéta v minulosti prešla takouto kataklizmou. Uvádzame niektoré objavy a fakty, ktoré svedčia o potope:

- v roku 1914 Arno Poebel identifikoval v nippurskej zbierke Univerzitného múzea v Pensylvánii spodnú časť sedemstĺpcovej klinopisnej tabuľky ako sumerského predchodcu babylonských a hebrejských príbehov o potope sveta. Fragment má veľa medzier a nečitateľných miest, ale predsa sa v ňom možno jednoznačne dočítať o veľkej povodni, ako aj o arche a zachránenom mužovi, ktorý v tomto spise nesie meno Ziusudra:

Stretli sa strašlivé búrky, koľko ich je,
A rozbesnela sa všeničiaca potopa.
Keď sedem dní a sedem nocí
Priam katovali vzduté vodstvá zem,
Mohutná archa zmietala sa vo víchrici na ozrutánskych vlnách,
Zjavil sa Utu, svetlo rozdávajúc nebu, zemi.
Tu Ziusudra poodchýlil okienko na obrovskej arche
A Utu, héros, zoslal svoje lúče do mohutnej archy.
Ziusudra, kráľ a vládca,
Pred bohom na tvár padol,
Kráľ obetoval bohu vola, na dôvažok barana dal zabiť.

Ziusudra bol sumerský panovník, ktorý žil pravdepodobne v starovekom meste Nippur.
- Ďalšia správa o potope z tejto oblasti je opísaná v babylonskom diele Epos o Gilgamešovi. Tento epos sa datuje do obdobia cca 2000 rokov p.n.l., prípadne ešte neskôr. V epose Gilgamešovi rozpráva Babylončan Uta-napištim o tom, ako ho Boh varoval pred potopou. Do veľkého člnu naložil Uta-napištim svoju rodinu, zlato, striebro, domáce zvieratá a tiež zvieratá po páre z každého druhu, ktoré žili v prírode. Potom sa spustil dážď. 

Potopu ďalej opisujú:
- Sumerská listina kráľov, ktorá menuje kráľov z doby pred potopou a po potope,

- Epos Atra-Hasis (zachoval sa v odpise na troch tabuliach z r. 1635 pred Kr.) obsahuje príbeh človeka od jeho stvorenia po potopu,

- Tabuľa zo 14. stor. pred Kr. z mesta Ugarit.

Okrem týchto zachovalých písomností ďalšie správy o potope môžeme nájsť v mytológii národov:

• Predkovia hnedovlasých a sivookých Baskov (Euskotarakov/Euskaldunak), nazvaní Aintzine-Koak (Tí, ktorí prišli predtým) priplávali k pobrežiu Biskajského zálivu z námornej veľmoci, ktorá zanikla po environmentálnej katastrofe.
• Podľa waleského príbehu Hanes Taliesanu sa Gadarna/ Gwionk, praotec Walesanov/Cymryov z potopeného Ostrova sklenených veží/Krištáľovej zeme/Turris Vitrea/ Ynys-Vitrius, stal ich prvým kráľom. Vo waleskej mytológii bájnu pravlasť nazývajú aj Ynys/Emain Avallach (Avellenau) – Zem jabĺk nesmrteľnosti/Ostrov jabloní, z ktorého bol neskoršie odvodený názov Avalon.
• V Írsku sa traduje, že predkeltský kráľ Fomorachov – Balor, ktorého porazil hviezdny boh Lug, pochádzal asi zo zaniknutého ostrova jabloní Ablach (možno ekvivalent Záhrady Hesperidiek?) v Atlantiku, na ktorom vládol morský boh Manannán (keltský Poseidón?) s manželkou Fand
• V keltských mýtoch sa tiež uvádza Manannánova Zem pod vlnami – podvodná pevnosť/mesto Caer Siddi (tiež Pevnosť strieborného kolesa – Caer Arianrhod), pôvodne ako rajský Ostrov mladosti/Tir-nan-Og s veľkým kruhovým mestom (neskoršie ako „prepadnutý svet“ Annin)
• Gallovia prišli z ďalekých ostrovov v mori. Skupinu 60 morských ľudí priviedol Bussumarus k ústiu rieky Tagus pri Lisabone/Lisboa známeho ako Olisipo/Ohradené mesto, v minulosti spájané s atlantským kráľom Elasippom a fenickou osadou Alis Ubo.
• Aztécky boh vôd podopierajúci nebeskú klenbu sa nazýva Atlanhuatla a prvý mesiac Atlcaulcau (vodná pohroma), v ktorom obetovali bohu dažďa dievča utopením v modrom odeve. Podľa jazykovedcov v aztéckom jazyku Nahuatl slovo „atl“ znamená vodu (obdobne ako u Tuarégov v Maroku; v sanskrte znamená „podopierať/niesť na pleciach“)
• Atlanom pomenovali svoju dedinu aj Pariovia vo venezuelskom pralese, veriac, že pochádzajú zo zaniknutého bohatého ostrova v Atlantiku, z ktorého zachránení moreplavci vytvorili vo Venezuele osobitnú komunitu, separovanú od primitívnych domorodcov.
• Núbijský kráľ Atlanersa z 5. storočia p.r.l. bol kráľovským potomkom z Atlanu.
• Bretónci rozprávajú legendu o potopenom Zelenom ostrove, z ktorého unikol kráľ Perion s rodinou (v Normandii kráľ Gradlon z potopeného ostrova Ys).
• Obyvatelia Srí Lanky odvodzujú svoj pôvod z potopeného kráľovstva Nawalam.
• Tamilovia spomínajú potopenú civilizáciu Tenmadurai, resp. mesto Madurai, založené Šivom. Podľa tamilského textu Sillapadakaram opevnené mesto Kumari Nadu s 25 palácmi a 4 000 ulicami, ktorému vládol Rawana, zalialo more. Vlasť Tamilov na juhu zaliata morom sa volala Tamalachan.
• Potopou postihnutý západný nádherný Biely ostrov Atala (sídlo „syna vôd“ Najarana), bohatý na prírodné zdroje, uvádzajú aj mýty Berberov.
• Predkovia Slovanov údajne pochádzali z potopeného ostrovného kráľovstva Bouyanu (Bojana?), v centre ktorého bol umiestnený posvätný veľký omfalos Alatuir.
• Pôvodní obyvatelia Tibetu pochádzajú údajne z Lemúrie, odkiaľ ich priviedol po potope Byamspa. Neskoršie sa chceli vrátiť do svojej vlasti, no kráľovná Ekadzati zo Šambaly ich presvedčila, že Lemúria zanikla a návrat je nereálny.
• Pred ohňom z neba a morskou povodňou sa v horskej jaskyni zachránili aj Yurukareovia z pobrežia Peru. Boh Tiri, ktorý ju spôsobil, ich nakoniec omilostil, vyviedol z jaskyne a rozvinul strom života.
• Dakotovia dostali zmluvnú fajku mieru (atep) od Manitua po zničení ostrovnej pravlasti v Atlantiku ohňom a vodou. Algonquianskí Indiáni ju nazývali Pan. Mexickí Otomiovia 25. novembra si tancom acatlaxqui v meste Atla pripomínajú svoj ďaleký pôvod v Atlantiku.
• Kmeň Choctawov v americkej Louisiane, známej veľkými moundami, tiež poznal mýtus o Veľkej potope a „dlhú rieku“ nazval Atcha-falaya. Svojho prapredka a učiteľa pomenoval Oklatabashih - Ten, ktorí prežil Veľkú potopu.
• Podľa delawarskej tradície Wallum Ollum mohyly a valy stavali cudzinci - Talegaovia pod vedením božského hrdinu potopy Nanabusha.
• Severoamerickí Kríkovia/Maskokovia (Creek) veria, že Pán vetra Esaugetuh Emissee (obdoba aztéckeho Ehecatla) sa zachránil pred potopou na hore Nunne Chacha/Veľkom kamennom dome v strede sveta a po upadnutí vôd vymodeloval ľudí z hliny.
• Na súostroví Fidži sa traduje, že domorodci zabili posvätného vtáka vládcu hadov Ndengeia, ktorý následne na nich zoslal potopu; pred ňou sa len niektorým podarilo prežiť na vrchole ostrova Mbenga.
• Americkí Pimovia (Pima) za hrdinu potopy považujú aj Sueka/Szeu-Kha, ktorý ich zachránil pred cunami, keď do mora udrel veľký blesk.
• Hinduisti takúto zatopenú ríšu (k čomu došlo údajne v rokoch 1621 - 1577 p.r.l.) nazývali Lankhapura. Suria Adanta v sanskrte uvádza domov uctievačov slnka Magaov pod názvom Saka-duipa.
• Obyvatelia Srí Lanky odvodzujú svoj pôvod z potopeného kráľovstva Nawalam.
• Podľa Mahábháraty a purán v Indii potomkovia boha Višnu Aditayaovia/Daityaovia pochádzali zo zatopeného kruhového trojmesta Tripura na ostrove Atala v Západnom oceáne.
• V gréckych mýtoch je varovaný pred potopou Deukalion. Zachránil sa v člne so svojou ženou Pyrhou.

Bádateľ profesor J. Riem zistil, že existuje asi 300 rôzne početných národov, ktoré vo svojich povestiach a mýtoch majú zmienku o veľkej potope. Podľa iných prameňov traduje potopu dokonca až 600 kultúr!

Vychádzajúc z toho, že veľkú potopu si pamätajú všetky národy zeme bez ohľadu na to, kde v súčasnosti žijú, môžeme sa domnievať, že potopa zasiahla celú planétu. Zároveň ale fakt, že si veľkú potopu tradujú národy na opačných stranách zemegule napovedá to, že zachránení ľudia boli z úplne rôznych národov a svetadielov.

Bola potopa Božím trestom?

Mnohé z predpotopných mýtov opisujú nebeský oheň, horiacu hviezdu, veľký blesk – astreroid alebo kométa, ktorá bola v kolízii so Zemou a zrazila sa s ňou. Po takej zrážke nasledovalo cunami, zemetrasenia, sopečná aktivita, možno čiastočná doba ľadová a výsledkom bol zánik celej globálnej civilizácie. Zachovali sa len útržky na bývalú éru a ľudia museli začať od nuly. Pod vodami morí a oceánov boli pochované obrovské mestá, stavby, možno aj technológie.

To, že došlo k nejakej zrážke vesmírneho telesa so Zemou, človek nedokáže ovplyvniť. Ak veríme, že Stvoriteľ dozerá na svoje dielo, potom musíme akceptovať fakt, že takáto osudná kolízia mohla byť Jeho pričinením. Biblia hovorí jednoznačne, že

„Hospodin oľutoval, že utvoril človeka na zemi a cítil v srdci bolesť. Hospodin povedal: Človeka, ktorého som stvoril, vyhubím z povrchu zeme; počnúc človekom až po dobytok, plazy a nebeské vtáctvo, lebo ľutujem, že som ich utvoril.“ (Genesis 6,6-7).

Ak čítame pôvodnú hebrejskú Bibliu, potom vyššie uvedené verše znejú:

„JHVH oľutoval, že utvoril ha-Adam-a (הָ אָ דָ ם = ten človek) na zemi a cítil v srdci bolesť. Hospodin povedal: ha-Adam-a (הָ אָ דָ ם = ten človek), ktorého som stvoril, vyhubím z povrchu zeme; počnúc adamom (= človek) až po dobytok, plazy a nebeské vtáctvo, lebo ľutujem, že som ich utvoril.“

Boh ľutoval nie to, že stvoril ľudí – humanoidov, ale ľutoval, že stvoril konkrétneho jedného človeka – Adama. Adam s Evou boli tí, ktorí priviedli Zem do záhuby; oni a ich potomkovia priniesli na túto planétu také veľké zlo, že musel zasiahnuť Ten,  ktorý ich sem deportoval, aby sa zastavilo šírenie skazy.