Vlastné alebo cudzie spomienky?

Napriek tomu, že je čoraz viac dôkazov o našom prevtelení, či znovuzrodení – skrátka – reinkarnácii, neveriacich Tomášov neubúda. Ak si pozriete internetové diskusie na túto tému, všetci, čo sú presvedčení, že zľahne po nich zem a koniec, kričia, že by aj uverili, ale chcú dôkazy. Doktor Moody (priekopník v tejto oblasti) ich vo svojej knihe Život po živote založenej na dlhoročných výskumoch priniesol stovky (k neveriacim sa asi nedostali, rovnako ako informácia o jeho prednáškach na Slovensku), tak sa pokúsim priniesť v tomto kompilovanom článočku zopár ďalších informácií, lebo v poslednom čase sa k „dôkazom“ dostávame najmä cez indigové, slnečné a diamantové deti a niekto by si mohol myslieť, že reinkarnácia je niečo nové a moderné. Nie! Nové môže byť napokon to, že sa v tomto období čoraz viac ľudí rozpamätá na svoje predchádzajúce životy a na súvislosti, ktoré sú s nimi spojené. Takže, čítajte, aj keď neveríte. Možno sa vám to niekedy zíde.

Reinkarnácia (lat. re + carnis – doslova znamená „byť znova z mäsa“), je to teória, alebo viera, hlásajúca, že istá pre život nevyhnutná súčasť živých bytostí (v niektorých obmenách iba ľudí) prežíva smrť, aby bola znovuzrodená v novom tele a mohla spoznávať a riešiť vždy nové úlohy na ceste k osvieteniu. Aby sa jeho Duša, Duch, „Vyššie, alebo Pravé Ja“, „Božské Svetlo“, „Ja“, „Ego“ (nezamieňať si s definíciou ega v psychológií) mohlo vyvíjať, zbavovať sa toho ega zo psychológie, ktoré nám raz škodí a raz nás podporuje, lebo žijeme v duálnom svete. Vďaka novým a novým životom, teda skúsenostiam a šanciam, môžeme lepšie pochopiť nielen, seba a naše okolie, ale aj vesmír, Stvoriteľa a celý systém nekonečnosti a večnosti žitia. Mnohým viera v reinkarnáciu a život po živote pomáha lepšie znášať smrť ich blízkych.

S reinkarnáciou ako s úplne prirodzeným javom sa stretávame v mnohých, najmä východných náboženstvách. Rovnako sa však touto témou zaoberali niektorí významní filozofi antického Grécka. Viera v reinkarnáciu je súčasťou mnohých ezoterických filozofií ako napríklad Kabala, Sufizmus, Gnosticizmus. Reinkarnácia bola do roku 555 bežnou súčasťou kresťanskej viery. Zaoberali sa ňou spisovatelia ako Geothe, je témou umeleckých filmov aj dokumentov. Nedá spať mnohým lekárom a výskumníkom. V sporoch o reinkarnáciu sa vlastne diskutuje najmä o tom, či je duša večná a telo sa neustále odkladá ako kabát a na tú istú dušu sa navlieka vždy nový odev, alebo sa mení všetko, lebo ani duša ani telo nie sú nesmrteľné. Kým zistíme ako to naozaj je, máme možnosť vybrať si. Ja sa prikláňam k večnej duši (asi som v mnohých životoch vyznávala hinduizmus, lebo oni to tak majú). Inak pre začiatočníkov podotýkam, že sa znova zrodíme vždy v inom tele, aj pohlaví, aj na inom mieste, aj s inými ľuďmi z nášho predchádzajúceho života, ale tá základná zostava „príbuzných“ ostáva, lebo sa na tom pred vstupom na Zem dohodneme, že si chceme pomáhať, alebo sa podporovať, ale keďže je to všetko inak, ako vraví starý rabín, tak za pomoc môžeme považovať, že náš brat chodí za našou manželkou a možno aj niečo viac a to všetko len preto, aby sme sa odnaučili žiarliť a pochopili, že nikto nikoho nevlastní. (Keď to naša dušička pochopí, začne chodiť za bratovou manželkou, aby ho naučila v rámci tej istej lekcie, že sa treba vedieť, podeliť). Nad touto vtipnou epizódkou sa treba hlbšie zamyslieť, ono to tak naozaj funguje, ak sa zbavíme ega dáme slobodu všetkým a o to tiež ide.

Keďže táto téma sa týka každého, stala sa postupne zaujímavou a aj pre oficiálne kruhy, či náboženské spoločnosti, aj keď pre niektorých s jediným zámerom, vyvrátiť teóriu znovuzrodenia.

Posledná štatistika z tejto oblasti pochádza z USA. TIME/CNN robili prieskum verejnej mienky Výsledok? V posmrtný život verí 81% a neverí 13% Američanov. Tí, čo veria potom mali odpovedať na otázku, ako si predstavujú svoju ďalšiu cestu po smrti. 61% bolo presvedčených, že sa vyberú priamo do neba, 15% počíta s pobytom v očistci, 1% sa rozhodlo, že poputujú priamo do pekla, 4% predpokladajú ničotu,  5% sa spolieha na reinkarnáciu. Ako je to na kresťanskom Slovensku zatiaľ nikto neskúmal.

Spory medzi odborníkmi na reinkarnáciu sa vedú aj o tom, po koľkých rokoch ( v pozemskom meradle) sa môže duša zasa zrodiť v tele. Víťazí teoretický názor, že najskôr po šiestich mesiacoch, ale niekedy trvá tisícročia, kým sa vráti. Podľa stupňa vyspelosti duše. Nasledujúci príklad z praxe dáva zatiaľ za pravdu tým, ktorí tvrdia, že už v okamihu smrti môže mať dušička namierené do nového tela.

V roku 1963 sa Norbertovi Schullerovi mníchovskému rodákovi a jeho manželke narodil prvý syn – Johann. Nič nezvyčajné, keby…ten chlapec nepodal svetu dôkaz o tom, že je zastrelený prezident USA John Fitzgerald Kennedy. Jeho „obyčajní“ rodičia mali čo robiť, aby strávili Johannove dokázateľné znalosti z dejín USA, z právneho systému, informáciu o tom, že získal Pulitzerovu cenu, dôverné informácie z Bieleho domu a zoznam jeho „bývalých“ priateľov aj nepriateľov a jeho nehynúci obdiv k jeho žene Jacquelin. A tak skôr ako mal ísť do školy, v zúfalstve zavolali novinárov aj vedcov. Profesor doktor Sri H. N. Banerjee, riaditeľ oddelenia parapsychológie pri univerzite v Radžastáne, inak psychiater zaoberajúci sa dôkazmi reinkarnácie sa k nim aj nasťahoval, aby mohol urobiť výskumnú prácu. Zistil, že Johann sa narodil 22. novembra 1963 o 12.48 amerického času, v ten istý deň o 12.30 bol v texaskom Dallasu zastrelený americký prezident John Fitzgerald Kennedy. Z toho vyplýva, že na svet sa prihlásil len 18 minút po tom, ako ho nedobrovoľne (?) opustil. To ešte jeho noví rodičia netušili, ako ich precvičí. Už keď mal tri roky a samozrejme nijaké vzdelanie a ani jeho rodina nevlastnila knihy s tematikou USA a prezident Kennedy, a nikto u nich o tejto téme nehovoril, ani nemal vedomosti, začal rozprávať o tom, že kým prišiel do Mníchova, žil v Amerike a bol prezidentom. Keď mu neverili, im aj pánovi profesorovi psychiatrie veľmi detailne opísal Biely dom. S podrobnosťami, ktoré nemohol tušiť nikto iný, len človek, ktorý tam v tom čase žil. Rozprával to so samozrejmou istotou trojročného dieťaťa, ktoré iba popisuje, to čo vie, tak načo toľká pozornosť. Spomínal na to, ako ho milovali celé davy ľudí, ako sa ho chceli, čo len dotknúť, na to, že ho mama kým bol malý často bila, ale aj na svoje lety súkromným lietadlom, na svoje lásky, milenky, na tajné služby. Samozrejme nešlo o vyčerpávajúce dlhé „hovory“. Všetko vznikalo nenásilne, postupne, pomaly. Toto je skladačka z jeho spomienok. Jeho otec napríklad opísal novinárom situáciu, keď sa Johann hral s autíčkom a zničohonič zrazu prehlásil: „Hm, Lincoln. To bolo fajn. Mal som rád postavu Lincolna. Prezident Lincoln oslobodil otrokov, a nakoniec bol zavraždený.“ V tejto súvislosti, je zaujímavý „zhodník náhod“ medzi životom Kennedyho a Lincolna.

• 1.Prezident Lincoln bol zvolený do úradu v roku 1860. Prezident Kennedy v roku 1960.
• 2. Prezident Lincoln bol zavraždený v piatok, rovnako ako Kennedy .
• 3. Prezident Lincoln bol v čase svojej smrti so svojou ženou (v divadle). Prezident Kennedy bol v čase vraždy tiež so svojou ženou. (V Dallase sledoval dav, ktorý sa zišiel na jeho počeť).
• 4. Prezident Lincoln byl zastrelený zozadu, keď sedel v lóži. Prezident Kennedy byl zastrelený zozadu,, keď sedel v aute.
• 5. Nástupcom Lincolna v úrade bol Johnson. Telo prezidenta Kennedyho zavraždeného v Texase sprevádzal na palube viceprezident Johnson.
• 6. Johnson, ktorý nastúpil po Lincolnovi, bol demokrat z Juhu; Lyndon Johnson, který nastoupil po Kennedym, bol tiež demokrat z Juhu – z Texasu.
• 7. Obaja prezidenti Johnsonovia boli pred svojím zvolením senátormi.
• 8. Lincolnov nástupca sa menoval Andrew Johnson a narodil sa v roku 1808. Kennedyho nástupca Johnson sa narodil v roku 1908.
• 9. Lincolna zavraždil čudný, nevyrovnaný, nespokojný človek, ak sa dá veriť záverom vyšetrovacej komisie…menom John Wilkes Booth a narodil sa v roku 1839. Lee Harvey Oswald, ktorý údajne zavraždil prezidenta Kennedyho, ak máme veriť záverom vyšetrovacej komisie, bol veľmi nespokojný, nevyrovnaný človek. Narodil sa v roku 1939.
• 10. Booth bol zavraždený skôr, ako sa dostal pred súd. Oswald presne tak isto. Bol zavraždený, keď ho prevážala polície.
• 11. Mená Lincoln a Kennedy majú po sedem písmien. Krstné mená oboch nástupcov prezidentov majú po šesť písmen.( Andrew a Lindon). V oboch prípadoch majú ich vrahovia tri mená. Súčet písmen v týchto menách je v oboch prípadoch 15. ( John Wilkes Booth, Lee Harvey Oswald).
• 12. Lincoln mal tajomníka, ktorý sa volal Kennedy. Ten ho od návštevy divadla odrádzal. Prezident Kennedy mal tajomníka menom Lincoln, ten mu odporúčal, aby sa vyhol návštevy texaského Dallasu.
• 13. Booth zozadu zastrelil prezidenta Lincolna v divadle, potom ušiel a skryl sa v skladišti. Oswald zastrelil Kennedyho zo skladišťa a skryl sa v kine.
• 14.Predpokladá sa, že Lincolnov vrah mal komplica. Čo nebolo nikdy dokázané, rovnako ako to, že ho zavraždil Booth. Takisto nie je dokázané, že Kennedyho zavraždil Oswald a predpokladá sa bez dôkazov, že mal komplica.
• 15. Oboch údajných vrahov, zavraždili fanatici, pretože boli presvedčení, že majú na svedomí vraždu ich obľúbených prezidentov. Obaja to urobili na verejnosti a z presvedčenia, že vykonávajú spravodlivosť. Dôkazy tejto vernosti však ani v jednom prípade neexistujú. Napriek tomu Ruby aj Coebertt ostávajú v mysliach ako chorí fanatici.
• 16. Tieto náhody sa však netýkajú iba prezidentov a ich vrahov, ale aj ich blízkych. Obe manželky zažili smrť svojich mužov v priamom prenose, obe potratili dieťa v čase, keď im manželia boli prezidentmi.
• 17. Obaja prezidenti boli niekoľko razy varovaní, aby nešli na miesta, kde našli svoju smrť.

Ak myslíte na to, na čo ja, gratulujem! Je celkom možné, že Kennedy bol inkarnáciou prezidenta Lincolna a prišiel dokončiť prácu, ktorú začal. Je zaujímavé, že keď sa pán profesor z Indie pýtal malého Johanna, na to, či bol ako prezident Kennedy varovaný pred cestou do Dallasu, Johann odpovedal, že mal viac varovaní, ale niektorí jeho vplyvní priatelia si želali, aby tam išiel. Zaujímavé je spojenie vplyvní priatelia, jednak preto, že je u malého dieťaťa nezvyčajné a jednak preto, že prezident Kennedy bol zavraždený desať dní po tom, ako vystúpil na konferencii s témou Illumináti, teda elity, ktoré chcú ovládnuť svet a menoval aj konkrétne rodiny, ktoré do tejto skupiny zotročovateľov patria. Prezident Kennedy pochádzal z veľmi zámožnej rodiny a bol veľmi vzdelaný. Svojich mníchovských rodičov ako dieťa šokoval svojimi dôkladnými znalosťami histórie USA, právneho systému politiky atď. Vyjadroval sa ako štvorročný aj ku Kube a Fidelovi Castrovi. Všetko sa to neskončilo iba prezentovaním dokázateľných vedomostí. Keď sa Schullerovcom narodil druhý syn Erik, malý Johann ho oslovoval menom John-John a nebol ochotný pripustiť, že je to Erik. John-John sa menoval prezidentov syn JFK junior. Podľa teórií o reinkarnácii sa často rodíme spolu so svojimi rodičmi, starými rodičmi, či deťmi opäť v jednej rodine, len každý má zrazu inú úlohu. Potom sa stáva, že napríklad mladší brat sa ku staršiemu správa ako otec, alebo v manželskom vzťahu sa partneri správajú viac ako súrodenci, než ako milenci. Pre pochopenie takýchto problémov je dôležité poznať svoje minulé životy. Nie preto, že sme zvedaví, či sme neboli kráľmi, mágmi, generálmi. V tomto, budúcom i minulom živote ide vždy v prvom rade o vzťahy. Všetko ostatné je podružné. Práve minulými životmi sa dajú vysvetliť aj nevysvetliteľné bezdôvodné sympatie a antipatie. Príklad môžeme čerpať z malého Johanna. Jeho matka spomína, že jedného dňa prišiel s vytrhnutou stránkou z nejakého časopisu, na ktorej bola fotka Jacqueline Kennedyovej. „Jackie“, poznamenal a z intonácie bolo jasné, že ju veľmi dobre pozná. Mnoho rokov potom zbieral a vystrihoval si fotky a články o „Jackie“. Keď objavil správu, že sa vydala za Onassisa, bol veľmi rozčarovaný a poznamenal: „Nebude to dobrý manžel.“ Takýchto príbehov má rodina Schulerovcov dosť, ale čo z toho vyplýva?

Profesor Banerjee na konci výskumu skonštatoval: „Nie je možné, aby si chlapec vymýšľal, predkladané detaily zo života rodu Kennedyovcov, nemal ako získať. Ani od svojich rodičov, ani z televízie, či rozhlasu. Rovnako je to s informáciami z Bieleho domu. Aj keby k tomu došlo, nedokázal by si v tomto veku zapamätať toľko informácií rôzneho druhu. Preto tvrdím, že došlo k prenosu informácií cez reinkarnáciu. Johann sa znova narodil a bolo mu dopriate pamätať si aj svoj minulý život.

Existuje teória, ktorá tvrdí, že nás to v období transformácie čaká všetkých. Možno nie naplno, ale určite aj teraz má veľa z nás zážitok tzv. „dežavú“. Je to ten pocit, keď prídeš na cudzie miesto a vieš sa tam presne orientovať, všetko sa ti zdá povedomé, nájdeš bez problémov dom, či ulicu, ktorú hľadáš. Alebo keď stretneš po prvý raz človeka a máš úplne pocit istoty, že ho poznáš už veľmi dávno, len si nevieš spomenúť odkiaľ. Iní zasa zažijú pocit vďaky k niekomu, koho náhodou stretli na zastávke MHD. Hovoríme potom o stretnutí duší a toto vyvoláva zasa ďalšie teoretické spory, isté riešenie je aj v knihe Briana L.Weissa, lekára a autora knihy Many Lives, Many Masters, ktorý sa odvoláva na tvrdenia starodávného mystika, že vlastne nie sme fyzické bytosti, vybavené dušou, ale sme predovšetkým duše, ktoré na seba berú ľudskú podobu.

Arthur C. Clarke, svetoznámy vynálezca v odbore komunikačných satelitov a autor kníh o neuveriteľných záhadách, ktoré ešte nevieme pochopiť, v televíznom seriáli The World of Strange Powers prezentoval svedecky, ba i vedecky, overené prípady, bez toho, aby na základe  toho vnucoval niekomu svoje závery:

Ruth Simmonsová, Američanka, – nikdy neopustila brehy svojej rodnej zeme. V hypnóze, zaznamenanej na magnetofón, tvrdila, že je Bidey Murphyová, narodená v roku 1798 v írskom meste Cork. Hovorila so silným írskym prízvukom a do detailov opísala ulice mestečka.

John Pollack, rok 1957, Anglia, North Cumberland. Zažil tragédiu v rodine, dve jeho dcérky (6,11) zahynuli pri automobilovej zrážke. Manželia sa pod vplyvom drámy odsťahovali z miesta nešťastia. Po rokoch sa im narodili dvojičky. Dievčatá. Obe mali materské znamienka a jazvy presne tam, kde ich mŕtve dcéry. Pri návšteve bývalého bydliska dievčatá presne opísali cestu do školy, na ihrisko a k babičke.

Pán Clark opísal mnoho prípadov, keď osoby v tranze plynule hovorili jazykmi, s ktorými sa nikdy nemali možnosť stretnúť.

Známy je aj prípad talianskej terapeutky Idy Donato, ktorá v tranze začala spievať neznámu modlitbu. Vedci zistili, že je to modlitba v reči, ktorú používala časť staroegypťanov.

V Čechách je opísaný príbeh zametača (analfabeta), ktorý podriemkaval pod lipou, keď ho zobudili dve francúzske turistky, a požiadali ho, aby im ukázal cestu na hrad. Bez problému im po francúzsky vysvetlil cestu a povedal základné informácie o hrade. Keď sa ho začudovaný dedinčan spýtal odkiaľ vie po francúzsky, povedal iba, že on po francúzsky nevie.Svoje konanie nevedel vysvetliť. Druhý dedinčan to komentoval tým, že on je tak blbý, že nevie ani to, že nehovorí po francúzsky.

Známy je aj prípad Angličana Raya Bryanta, ktorý sa v hypnóze prezentoval ako Reuben John Stafford, príslušník 47.lancashirského pluku. Hovoril o tom ako bojoval počas krymskej vojny pred viac ako sto rokmi. Vo svojej výpovedi, nakrútenej na filmový záznam, opisoval neobyčajne krutú zimu v decembri 1854, kde so spolubojovníkmi mrzol v bitke pri rieke Alma, uviedol aj mená dôstojníkov, opísal presne aj bubon, ktorý vzali nepriateľským Rusom. Detaily ako insígnie a podobné veci si nemohol načítať ani napozerať v bežne dostupných zdrojoch. Jeho popis boja presne súhlasil so svedectvom, ktoré bolo v archíve (list manželke od jedného z dôstojníkov).

Arthur C.Clarke dožil svoj život na ním milovanej Srí Lanke, kde boli miestni ľudia zdrojom jeho výskumov v tejto oblasti. Bol svedkom napríklad takej udalosti, keď štvorročná Milani neustále opakovala svojej matke, že ona nepatrí do ich rodiny, že patrí k inej mame v dedine asi 10 kilometrov od svojho terajšieho bydliska. Matka napokon vzala dievčatko do dediny, ktorú pomenovala aj spolu so svedkami a vedcom. Dievča sa v dedine výborne orientovalo, rýchlo našlo dom svojej pôvodnej rodiny, pani domu označila za svoju matku a vo svojej pôvodnej izbe rýchlo objavila hračky, s ktorými sa hrávala pred smrťou. Ukázalo sa totiž, že pred rokmi ju zrazila motorka. Keď jej ukázali album s fotografiami svojej rodiny, bez problémov ukázala na mŕtve dievčatko a povedala: „To som ja.“

O podobnom prípade zo Srí Lanky sa zmieňuje aj psychiater Ian Stephenson, z univerzity vo Virginii. V knihe Old Souls : The Scientific Evidence for Past Lives (“Staré duše: vedecký dôkaz existencie minulých životov) (Simon and Schuster, 1999) popisuje viac ako tri tisíc príbehov, ľudí, ktorí si pamätali svoje minulé životy a bola možnosť overiť si ich slová. Najčastejšie pochádzajú tieto prípady zo štátov, kde je prirodzené veriť v reinkarnáciu. Populácia Európanov a Severoameričanov má zväčša tieto spomienky aj vďaka systému, v ktorom žijú potlačené. Ak sa nájdu ľudia s nezmazaným filmom, tak sú to deti do šiestich rokov. Málokedy staršie osoby.

V súvislosti s predchádzajúcim príbehom J.F.Kennedyho a L.B.Johnsona je zaujímavý príbeh o rímskom cisárovi Vespasianovi. Lindon Johnson vyzerá pri jeho buste ako dvojča. A historik Suetonius opisuje Vespasiana, ktorý pochádzal z malej dediny, ako neoteseného, prefíkaného, ctižiadostivého, ale pritom prívetivého milovníka oplzlých vtipov. Táto charakteristika sa presne hodí na prezidenta Johnsona. Napriek tomu, že bol chudobný sa na naliehanie matky uchádzal o to, aby sa po zavraždení cisára Vitellia stal cisárom práve on. Aj sa mu to podarilo. Ani potom však nezastieral svoj pôvod, pravidelne navštevoval svoju rodnú farmu. Rovnako ako Johnson. Noviny Evening Post, z Južnej Karolíny predpokladajú, že Lindon Johnson, môže byť inkarnáciou cisára Vespasiana.

Príbeh malého Johanna sledoval aj psychiater a spisovateľ Ian Stevenson. Jeho vedecké závery sú:

Prípad malého Schullera vrátane ostatných, ktoré mal možnosť osobne sledovať a ktoré opísal vo svojich knihách, sú jasnou formou reinkarnácie. Toto tvrdenie odôvodňuje takto:

• - veľké množstvo svedkov a nedostatok zjavnej motivácie, sú predpokladom, že nejde o podvod.
• - veľké množstvo informácií, ktoré dieťa má, nekoreluje s tým, že by ich mohlo získať rotáciou po príbuzných, alebo kontaktom s niekým z minulosti.
• - osobnosť a predpoklady dieťaťa vylučujú možnosť, že ich získalo v súčasnom živote.
• - ak existuje vzťah medzi vrodenými znamienkami a jazvami u novorodeného človeka a „udalosťami“ z jeho predchádzajúceho života, tvrdenie, že ide o náhodu je nepravdepodobné.

Profesor Stevenson tvrdí, že po zavraždení alebo po operáciách nám zostávajú jazvy a materské znamienka na miestach rán aj niekoľko životov, preto skúma tieto znaky na všetkých svojich klientoch. Doktor Ian Stevenson je kanadský biochemik a profesor psychiatrie. Má za sebou mapovanie tisícov detí, ktoré sa rozpamätali na minulé životy. Podľa profesora Stevensona dochádza k rozpomínaniu hlavne medzi tretím a šiestym rokom, samozrejme existujú aj výnimky. Mnohí z tých, ktorých skúmal, majú podobné záujmy a schopnosti ako predtým. Akoby pokračovali v cizelovaní záujmov, ktoré predtým získali. Stevensom podotýka, že drvivá väčšina ľudí, ktorých vyšetroval bola zavraždená alebo prišla iným neprirodzeným spôsobom o život.

zdroj: http://www.2012rok.sk