Staroveká Mezopotámia

18.02.2017 14:19

Starovekú Mezopotámiu obývali Sumeri alebo Sumerovia - etnikum neznámeho pôvodu, ktoré žilo v južnej Mezopotámii, presnejšie v južnej Babylonii, asi najneskôr od konca 4. tisícročia pred Kr. do začiatku 2. storočia pred Kr.

Etnicko-geografické označenie pre oblasť nimi osídlenú (teda prevažne pre južnú Babyloniu) znie Sumer. Sumer nie je názov štátu. Slovo Sumer (staršou transkripciou Sumir) je exonymum, pretože pochádza z akkadského „šumer“, čo znamená buď „kultúrna krajina“ (zrejme akési vyjadrenie úcty vyspelosti Sumerov) alebo ide o skomoleninu označení, ktorými sa Sumeri označovali sami. Sumeri sami seba označovali ako „sag-gi-ga“ (Čiernohlavci) a Sumer označovali ako „k(i)-en-gi(r)“ (Miesto civilizovaných pánov, Civilizovaná krajina, Krajina ozajstných pánov). 

Sumeri mali rozvinuté remeslá, obchod, písomníctvo, architektúru (stavali vodné diela, chrámy, paláce, opevnenia a podobne), živili sa poľnohospodárstvom, chovom dobytka a rybolovom. Sú zrejme autormi najstaršieho známeho písma. Išlo o klinové písmo. Ich texty dokladajú začiatky niektorých vied, napríklad matematiky, astronómie a lekárstva.

Ich meno v novoveku už úplne upadlo do zabudnutia a boli znova objavení až koncom 19. storočia. Hlinené tabuľky objavené v Ninive a v hlavnom meste Asýrie Nippur, umožnili zrekonštruovať ich dejiny. V knižnici kráľa Ašurbanipala v Ninive spočívalo celé poznanie Sumerov asi zo sto oblastí vedy, ktoré, ako tvrdia, im odovzdalo 12 bohov. Nachádzajú sa tu presné informácie o hviezdach a planétach, obrovské matematické vedomosti, informácie o metalurgii a poľnohospodárstve, o umení stavať vodovody a iné. Sumeri údajne vedeli, že Zem sa krúti okolo Slnka a poznali už zrejme všetky planéty slnečnej sústavy (pritom Urán sme v Európe objavili až roku 1781, Neptún v roku 1846).  Okrem iného opísali na tabuľkách aj vznik Zeme a vznik človeka.

  • Kresby predstavujúce Slnko obklopené planétami svedčia o tom, že poznali heliocentrickú stavbu našej slnečnej sústavy dávno pred Kopernikom. Vedeli, že planéty krúžia okolo Slnka, ale schémy na hlinených tabuľkách sú plné „omylov". Nesúhlasia proporcie a vzájomné vzdialenosti planét, ani ich počet. Mnohí súčasní bádatelia, Sitchina a českého spisovateľa Wojnara nevynímajúc, hovoria, že ide o obraz sveta z dávnych čias, keď sa planéty Marduk (Nibiru) a Tiamat zrazili. Marduk (Nibiru) bol vyhodený za hranice našej slnečnej sústavy a z Tiamatu vznikla Zem, Mesiac a pár asteroidov (je zaujímavé, že planétu Zem volali Sumeri Kí - odštiepok, čo sa postupne, vývojom reči zmenilo na GI, GE, neskôr Gaia).

V rokoch 4000 - 3200 pred Kr. (iné pramene 3500 - 3000 pred Kr.) prakticky v celej Mezopotámii existovala urucká kultúra (=kultúra Uruk-Gaura). Keramiku uruckého typu (ktorá je spravidla jednofarebná – červená alebo sivá) nachádzame v južnej Babylonii a ďalej na severozápade. Gaurská kultúra sa zas vyznačuje zvláštnymi svätyňami a bohatým umením rezby pečatidiel (pečatidlá používali už neolitické kultúry). Steny chrámov zo sušených tehál zvonka zdobili mozaiky z farebných kolíkov z vypálenej hliny alebo z vápenca (Uruk); na iných miestach zas chrámové steny zdobili nástenné maľby s figurálnymi námetmi (Tell Ukajr).

Po roku 3300 (iné pramene 3100) pred Kr. urucká kultúra dosiahla svoj vrchol najmä v južnej Babylonii, čiže v tzv. Sumeri (vznik prvej tzv. vyspelej kultúry). V Uruku sa vtedy objavili monumentálne trojloďové 80-metrové svätyne (na terase z tehál) s pestrými mozaikami. Namiesto dovtedajších pečiatkových pečatidiel sa zjavili valcovité pečatidlá - pečatné valčeky; vznikli súčasne aj v susednom Elame, ktoré zostali typickými pre Mezopotámiu až do jej zániku. Odtláčali sa do hliny.

  • Vykopávky ukázali, že pred objavením sa Sumerov v južnej Mezopotámii už existovali mestá. Sumeri si ich však nepodrobili, ale vďaka svojmu poznaniu si získali v novom spoločenstve dominujúce postavenie. Pripisuje sa im toľko revolučných vynálezov, že mnohí bádatelia sú presvedčení o ich kontaktoch s kozmitmi. Sila Sumerov pramení v schopnosti prispôsobiť sa novým podmienkam. Sumeri vo svojom slovníku nemali slová týkajúce sa staviteľstva, roľníctva a prebrali ich spolu s novým poznaním: intenzívne poľnohospodárstvo bolo v Mezopotámii rozvinuté dávno pred ich príchodom. Vtedy práve vznikli monumentálne chrámy v podobe zikkuratov. Ako prví začali používať hrnčiarsky kruh, ale ich najvýznamnejším prínosom je z hľadiska vedy klinové písmo. 

Krajina pozostávala z niekoľkých mestských centier obklopených závislými sídlami. Všetka pôda bola vlastníctvom chrámu (svätyne), ktorý bol náboženským i svetským centrom mesta a bol asi zasvätený miestnemu božstvu. Chrámoví ekonomickí úradníci neskorouruckého obdobia sú aj autormi najstaršieho písma na Zemi, ktoré potom od Sumerov pravdepodobne prevzali Indovia a Egypťania. Najstaršie hlinené tabuľky s písomnými záznamami pochádzajú z Uruku (vrstva Uruk IV).

Pred rokom 3000 pred Kr. sa písmo používalo len pre zoznamy a účtovné záznamy, písalo sa na hlinené tabuľky. Grafémy tohto obrázkového písma sa časom stávali abstraktnými a menili svoj výzor na charakteristické „kliny“. Tak vzniklo tzv. klinové písmo, ktoré sa dlho používalo v celej Prednej Ázii. Paralelne vzniklo okolo roku 3000 pred Kr. v západnom Iráne podľa vzoru uruckého písma odlišné písmo - protoelamské písmo. Vznikajú skutočné mestá, formuje sa vládnuca vrstva, nastal technologický pokrok vo všetkých oblastiach, rozširuje sa používanie kovov, začína sa výroba bronzu a iných zliatin. V Uruku rozlišovali štyri „stupne“ sveta: rastliny, živočíchy, človek a najvyššie svet bohov. Ľudia žili vo viacgeneračných domácnostiach a obydliach.

V rokoch 3200 až 3000 pred Kr. (iné pramene 2950 - 2750 pred Kr.) existovala v Babylonii a v Mezopotámii v užšom zmysle Džemdetnasrská kultúra, ktorá sa často považuje za neskorú fázu Uruckej kultúry. Významné náleziská sú Uruk, Džemdet Nasr (pri Kiši), Tutub a Ešnunna. Vznikla pravdepodobne v dôsledku nových migrácií, ktoré spôsobili zničenie veľkých chrámov v Uruku. Centrom zostáva južná Babylonia (Sumeri). Na severe došlo pravdepodobne k vzniku nejakej ríše.

Keramika je opäť viacfarebná, výzdoba stien svätýň je iná ako predtým. Prevzali sa podstatné prvky Uruckej kultúry. Chrámy boli rozsiahle, prvýkrát na vyvýšenej terase. Rozvíjal sa typ so stredovou halou a bočnými menšími priestormi (Biely chrám v Uruku). Hlinené tabuľky sa objavili v Džemdet Nasri a Tell Ukvajri. Počet znakov je už vyšší, čo sa niekedy zdôvodňuje vyšším počtom ovládajúcim písmo. Úspešne sa rozvíjalo remeslo.

Sumerské písmo sa už používa aj pre jazyk Semitov v severnej Babylonii, ktorých už môžeme nazvať Akkadi (hoci to meno dostali až neskôr). Akkadi sa menia z kočovných pastierov na roľníkov a mešťanov, a sčasti preberajú slová, kultúru a remeslo Sumerov.

V rokoch 3000 až 2340 pred Kr. (iné pramene 2750 až 2350 pred Kr. ) nasledovalo v Mezopotámii tzv. ranodynastické obdobie. Najvýznamnejšie náleziská sú Kiš, Ešnunna, Tutub, Ur, Uruk, Šuruppak, Tell Adžrab, Lagaš, Girsu, Umma, Abú Salábích a Nippur. Obdobie sa asi začalo vpádmi z Iránu, ktoré spôsobili viacero zmien.

V tomto období sa v Mezopotámii formujú mestské štáty. Na ich čele stáli dedičné vladárske dynastie. Centrum tvorili mestské štáty v Babylonii, ale obdobie sa týka aj mestských štátov v susedných oblastiach, napr. v Sýrii (Ebla, Mari) a juhozápadnom Iráne (Súsy). V samotnej Mezopotámii existovalo asi 30 rôzne spolupracujúcich aj bojujúcich mestských štátov. Dôležitým prameňom je Sumerský kráľovský zoznam napísaný asi až okolo 2000 pred Kr., ktorý opisuje dynastie panujúce v rôznych mestách od najstarších dôb (prvých panovníkov vládnucich pred potopou však historici ignorujú, lebo podľa zoznamu vládli a žili aj niekoľko sto rokov).

V sociálnej oblasti sa niekedy v tomto období oddelila svetská moc (dedičný vládca/kráľ „lugal“ v paláci) od predtým jedinej náboženskej moci (najvyšší správca/veľkňaz „en(si)“ v chráme/svätyni). Monumentálne svätyne sa zmenšili a zato sa zjavili prvé veľké (svetské) paláce (v Kiši okolo 2700 pred Kr. ). Každé mesto malo svojho vlastného najvyšieho boha. Okrem toho sa (asi už aj pred ranodynastickým obdobím) rozlišovali dva druhy tzv. „domácností“: súkromné domácnosti a inštitucionálne domácnosti . Súkromné domácnosti boli viacgeneračné príbuzenské rodiny bývajúce a pracujúce v/pri jednom dome. Mali 20 až 30 členov a združovali sa do rodov, ktoré kolektívne vlastnili (a prípadne predávali) pôdu. Inštitucionálne domácnosti boli „chrámové domácnosti“ zložené z najvyššieho správcu a jemu podriadených zamestancov, rodiny, vojakov, kultových osôb a pod. a „palácové domácnosti“, zložené z vládcu a jemu podriadených obdobných osôb. Zamestnanci boli asi odmeňovaní v naturáliách. Inštitucionálne domácnosti časť pôdy, ktorú vlastnili, dávali ako odmenu zamestancom a časť tiež prenajímali tretím osobám.

Prvá fáza ranodynastického obdobia (3000 - 2600 pred Kr.) je známa len nedostatočne, lebo písomné pramene sú zriedkavé. Druhá (2600 - 2340 pred Kr. ) je naopak zdokumentovaná dobre. Najdôležitejšími mestami v prvej fáze boli Kiš a Uruk. V meste Uruk vládol niekedy na začiatku tohto obdobia Gilgameš (možno 2800 pred Kr. ), ktorý je aj údajným staviteľom nájdených veľkých hlinených hradieb okolo Uruku. V meste Kiš vládol niekedy v tomto období „kráľ Kiša“ Mebaragesi, prvý vládca potvrdený súdobými nápismi (podľa Sumerského kráľovského zoznamu vládol 900 rokov). Prestížny titul „kráľ Kiša“ nosili aj vládcovia iných miest. Nástupca a syn Mebaragesiho bol Akka, ktorý bojoval s Gilgamešom. Okolo roku 2600 pred Kr. v Kiši vládol Mesalim, ktorý prvý dokázateľne prechodne ovládal/združil viaceré mestské štáty.

Najdôležitejším mestom druhej fázy bol bohatý Ur s dôležitým prístavom, ďalej mesto Šaruppak (dnes Fára), vtedy jedno z najväčších miest (100ha, 15000-30000 obyvateľov) s dôležitým archívom a mesto Lagaš takisto s dôležitým archívom. V meste Ur založil Mesanepada okolo 2500 tzv. 1. uruckú dynastiu, ktorá zbohatla vďaka intenzívnemu obchodu. Známe sú kráľovské hroby so zlatými, striebornými a pod. bohatými predmetmi z tohto mesta. Mesto Lagaš bojovalo (asi od 2600 pred Kr.) niekoľko generácií so susedným mestom Umma o pohraničné oblasti. Lagašský kráľ Eanatum (okolo 2470 pred Kr.) z tzv. 1. lagašskej dynastie (asi 2500- 2340 pred Kr.) prechodne ovládol väčšie územie (v celej Babylonii, v Asýrii, v Mari aj v Elame), tiež prijal titul „kráľ Kiša“ a naďalej bojoval s Ummou. Boje s Ummou ukončil až kráľ Uruku a Ummy Lugalzagezi (2355 - 2340 pred Kr. ), keď dobyl a spustošil Lagaš. Urobil tak v čase keď tam vládol Uru-ini-gina (Urukagina) posledný člen 1. lagašskej dynastie, ktorý vraj uskutočnil rozsiahle sociálne reformy (boj proti korupcii a honbe za peniazmi kňazov). Lugalzagezi neskôr dobyl územia v Babylonii, prenikol až k Stredozemnému moru a bol na najlepšej ceste vytvoriť v Babylonii prvý jednotný štát, v čom mu však zabránil akkadský Sargon.

Štítky:

| | | |

Späť

Sumerskí bohovia

- pravdepodobne ide o potomkov Adama a Evy, ktorí riadili spoločnosť, dbali o dodržanie spoločenského poriadku, o dodržanie nimi nastolených zákonov. Ich mená v sumerskej mytológii sú:

An (sumersky „nebesa“), též Anu, byl v sumerské, akkadské, asyrské a babylonské mytologii považován za vládce a zosobnění nebes. V Sumeru byl navíc považován za nejvyššího boha. V klínovém písmu se znak tohoto boha používá jako determinativ značící, že následuje jméno boha, i jako slovo „bůh“. Jelikož o činech tohoto boha toho není mnoho známo, je často označován jako „deus quiescens“ (tzn. „mlčící bůh“). Pravdepodobne ide o Boha, ktorého my poznáme ako Stvoriteľa.

Enki, akkadsky Ea, řecky Aos. V sumersko-akkadské mytologii „Pán Abzu“, ochránce civilizace a kultury, měl moc nad Me. Někdy též bůh moudrosti a magie. Kolem tohoto boha panují některé nejasnosti a existuje i výklad, že jde o zápis dvojboha En-Ki, kdy jeden je bohem plodnosti a druhý byl bohem moudrosti, toto by řešilo většinu zásadních problémů spojených s tímto bohem, ale neexistuje žádný důkaz, že tomu tak skutečně bylo. Tento bůh na shromáždění bohů vystupoval velice moudře a rozvážně, někdy nabádal bohy k umírněnosti. Velice často vystupoval jako zastánce lidí, který se podílel na snižování trestů, které navrhoval Enlil.

Enlil – sumersky i akkadsky, akkadsky také Ellil, řecky Illionos. Sumersko-akkadský bůh; druhý nejvyšší bůh. Vzhledem k tomu, že An (nejvyšší bůh) byl neaktivní, vystupoval Enlil prakticky jako nejvyšší bůh. Enlil byl držitelem tabulek osudu, čímž osud určoval, tato funkce patřila z hlediska tehdejších představ k jedné z nejzákladnějších, neboť mohl určovat nejen osudy lidí a bohů, ale i neživých věcí. Dále byl pán větru, předsedal radě bohů. Jeho vystupování vůči lidem bylo často tvrdé, lze říci, že nepatřil k bohům, kteří měli lidi v přílišné lásce. Jeho tresty a názory často tlumila jeho žena Ninlil popřípadě Enki. V Babylóně tyto funkce z velké části převzal bůh Marduk.

Ereškigal (řecky Erescheigal) - „Paní Velké země“, v sumersko-akkadské mytologii bohyně podsvětí. Zpočátku vládla v podsvětí sama o jejím sumerském manželství s Gugalannou se neví téměř nic. Její starobabylonské manželství s Nergalem je vyřešením problému, že tito dva bohové vykonávali stejnou funkci v různých částech Mezopotámie.  

Innin (sumersky též Ninanna, , Inanna, Ninsianna; akkadsky Ištar, Eštar; chetitsky Šawuška) je sumerská bohyně plodnosti, lásky, pohlavního života a války. Později byla převzata do akkadské mytologie, některé její povahové rysy lze najít u bohyní uctívaných prakticky v celém starověkém Středomoří. Je problém říci, nakolik byly tyto bohyně ovlivněny původní sumerskou představou a do jaké míry vznikal jejich kult samostatně. Původně byla Innin bohyní Uruku, ale později byla uctívána po celém Sumeru. Většina vědců klade vznik této bohyně zhruba do roku 4000 př. n. l.

Marduk – akkadský bůh, který se v Babylónii za vlády Nabukadnesara I. (1125 – 1104 př. n. l.) stal nejvyšším bohem. Zajímavé je, že pronikl i do Asýrie, kde se stal populárním, a některé aspekty boha Aššura byly prakticky převzaty od Marduka. Byl patronem města Babylon, kde měl velké množství funkcí, které se postupně rozšiřovaly: bůh zaklínání, moudrosti, léčitelství, určoval osudy, byl dárcem světla, byl považován za „pána bohů“ a za „stvořitele bohů svých otců“. Nejstarší odkazy na tohoto boha pocházejí zhruba z roku 2500 př. n. l., ale tehdy se jednalo o okrajového, nevýznamného boha. Nárůst významu Marduka se datuje zhruba od 19. stol. př. n. l., jeho další vzestup závisel na postavení Babylonu. V době kolem vlády Chammurapiho (1792 – 1750 př. n. l.) začal být považován za syna Ey. V této době se stal Babylón centrem starobabylonské říše. V Chammurapiho zákoníku je již považován za syna Ey.

Nergal (akkadsky Nerigal, Nirgal, Nirgali, dále byl uctíván pod několika dalšími jmény) v sumersko-akkadské mytologii bůh smrti a podsvětí. Tento bůh byl rozšířen v Akkadu, Eble, později se rozšířil do Palestiny v samotném Sumeru moc rozšířen nebyl a jeho funkci vykonávala Ereškigal, teprve ve starobabylonské říši byl tento problém odstraněn jejich svatbou.

Sarpanit (podle jiných překladů též Zarpanit, Zarpandit, Zerpanitum, Zerbanitu, nebo Zirbanit) je podle babylonské mytologie matka-bohyně a manželka hlavního boha, Marduka. Jejich svatba byla v Babylónu každoročně oslavována s příchodem Nového Roku. 

Utu (akkadsky Šamaš, Šamšu, v sumerštině ten, kdo trousí světlo) je v sumerské mytologii jméno slunečního boha, dozorce a ochránce světla, též ochránce spravedlnosti a práva. Akkadské slovo šamaš – slunce – je příbuzné s hebrejským שמש šemeš a arabským شمسšams, obojí se stejným významem.

Zdroj: cs.wikipedia.org

 

Anunnaki

Často sa v literatúre objavujú teórie o tom, že sumerskí bohovia sú vlastne mimozemšťania a prišli na našu Zem z inej planéty. Označujú ich názvom Anunnaki. Čo sa skrýva za týmto pomenovaním?

  • Anunna po sumersky alebo Anunnak(k)ú/Annunaki/Enunaki po akkadsky alebo Igigú/Igigi je pojem najmä zo sumerskej a akkadskej mytológie, ktorý spravidla označoval skupinu najvýznamnejších bohov. Anunna znamená „ktorí sú z kniežacieho semena“, teda zrejme niečo ako „ktorí sú ušľachtilého pôvodu“; „Anu-na-ki“ v sumerštine znamená „nebo a zem“.
  • Najstaršie predstavy o týchto bohoch sú úplne neznáme, pretože sa tento výraz v textoch vyskytuje až oveľa neskôr než individuálne mená bohov. U Sumerov išlo zrejme o nejakú skupinu bohov považovaných za „vyšších“, čo by naznačoval fakt, že najčastejším epitetom slova Anunnaki je „veľkí bohovia“. Zdá sa, že všetci patrili len k štyrom generáciám reprezentovaným bohmi An, Enlil, Nanna a Utu.

Anunnaki boli skutočne bytosti, ktoré prišli z iného miesta, nepochádzajú zo Zeme, ale s veľkou pravdepodobnosťou sú tu popisovaní členovia Adamovej rodiny – deti, vnuci, pravnuci … Oni boli bohovia, ktorí si podrobili pôvodné obyvateľstvo, oni sú „vznešeného pôvodu“, oni sú tí, ktorí prišli z neba na zem – ako to ich meno potvrdzuje: anu-na-ki.