Nové podmienky

13.11.2017 11:48

Po potope sa znovu začína rozvoj civilizácie. Znovu sa začína organizovať spoločnosť, vyrastajú ríše, ktorým vládnu väčšinou Noachovi potomkovia.

Traja synovia Noacha nesú mená, ktoré predznamenajú poslanie ich rodov. Najstarší syn sa volal Šem – preklad jeho mena znamená: Meno. Prečo dal Noach svojmu synovi takéto meno? Mohlo to byť jedine z toho dôvodu, že tým chcel niečo vyjadriť. O aké Meno teda ide?

Slovo schéma (čo je prepis slova šem do našich jazykov) znamená: zjednodušený a myšlienkovo plochý priemet obsahu či deja do inej roviny.

Možno Noach pri narodení svojho prvého syna chcel vyjadriť svoj vzťah k Stvoriteľovi práve tým, že dal svojmu synovi meno, ktoré vyjadruje, že Boh je vysoko nad ľuďmi a ani Adamov rod nie je schopný sa ani len k nemu priblížiť. Boha dokážeme poznať len do tej miery, do akej je On ochotný sa prejaviť v našej realite. Nemôžeme ho poznať tak, ako poznáme iného človeka. Môžeme vnímať iba jeho čiastočný obraz, iba jeho veľmi zjednodušený priemet do nášho časopriestoru, Jeho meno, ktorým sa nám predstavil - JHVH "Som, ktorý Som" a nie samotnú večnú Existenciu.

Keď Noach nazval svojho syna Meno zrejme tým dával najavo, že Boh, ktorý sa ľuďom predstavil ako JHVH – večne existujúce a všetko zahŕňajúce vedomie – je ústrednou postavou jeho života a to až natoľko, že Mu zasväcuje svojho syna.

Šem sa stal parotcom dnešných semitov - ako Arabov tak Židov, vlastne všetkých národov, ktoré mali svoje pôvodné sídla v Prednej Ázii a najmä v juhozápadnej Ázii.

 

Stredný syn je Chám – jeho meno znamená žeravý, horúci. V Biblii v Žalmoch nájdeme výroky:

„A pobil (Boh) všetko prvorodené v Egypte, prvotiny sily v stánoch Chámových“. 

„A prišiel Izrael do Egypta a Jakob pohostínil v zemi Chámovej“.

„Zabudli na silného Boha, svojho Spasiteľa, ktorý činil veľké veci v Egypte, divy v zemi Chámovej.“

Druhý syn Noacha po potope odišiel do Egypta, ktorý niesol vďaka nemu prívlastok „zem Chámova“. Nevieme, aké meno mal Chám v Egypte, ani to, či patril k vládnucej vrstve alebo bol v pozadí diania a poťahoval nitkami, ale určite sa stal rozhodujúcim činiteľom v celom regióne.

Chámovi synovia:

  • Kúš – zakladateľ Etiópie,
  • Micrajim – praotec, ktorý založil/zorganizoval Egypt. V hebrejčine sa Egypt nazýva Micrajim. Zrejme sa Micrajim tu usadil spolu so svojím otcom Chámom a preto Egypt nesie meno zem Chámova a tiež Micrajim
  • Put – založil niektorú z dnešných afrických krajín (Somálsko?),
  • Kanaán – praotec Feničanov a ostatných národov na Sinajskom polostrove.

Chám, verný svojmu menu, obsadil teritóriá v horúcejších oblastiach severnej Afriky.

 

Najmladší syn Noacha dostal meno Jafet. Význam jeho mena: rozšíriť alebo aj: byť krásny, výnimočný. Pokladajú ho za praotca národov na pobreží Stredozemného mora, v Európe aj v Malej Ázii. 

Jafetovi potomkovia obsadili veľké územia a v konečnom dôsledku v 17. až 19. storočí n.l. kolonizovali takmer celú planétu: 

- Veľká Británia kolonizovala začiatkom 17. storočia osady v Severnej Amerike a obchodné stanice v Západnej Indii, Východnej Indii a Afrike. V 18. storočí pribudol Gibraltár, územia v  Indii a Kanada (1763), od konca 18. storočia Malajský polostrov (Malaya), Mys dobrej nádeje, Cejlón, Malta a Austrália (1788) s Novým Zélandom. V 19. storočí pribudol Aden (1839), Hongkong (1842), Suezský prieplav (1875 – 1956), Nigéria, Egypt, územia neskoršej Britskej východnej Afriky (Keňa, Uganda, Zanzibar a Tanganika) a  časť dnešnej Juhoafrickej republiky. 

- po prvej svetovej vojne pribudla Nemecká východná Afrika, časť Kamerunu a Toga, Nemecká juhozápadná Afrika, Mezopotámia, Palestína a Nemecké tichomorské ostrovy. 

- kolonizáciu v menšom merítku sa snažili aj Španieli, Portugalci, Taliani, Nemci ...

Potomkovia Jafeta sa – v súlade so svojím menom – rozšírili takmer po celom svete a stali sa aj výnimočnými, nakoľko všetky súčasné vyspelé krajiny sú dielom Jafetových detí. Dokonca náš súčasný právny systém pochádzajúci z rímskych čias, je dielom pôvodných Jafetovcov, z ktorých pochádzajú zrejme Rimania. 

 

Mená týchto troch synov v tejto podobe sú známe vďaka Biblii, ktorá je základom židovského aj kresťanského náboženstva. V časoch po potope sa mená Šema, Cháma a Jafeta mohli meniť v závislosti od toho, v akej krajine žili. Snáď aj preto sa v mytológiách národov neobjavujú mená Noachových potomkov v podobe, v akej ich máme zachytené v Biblii, ale skôr ako mená mytologických hrdinov v ságach národov.

 

 

Kaţdý člen Adamovej rodiny, pokiaľ neumrel násilnou smrťou, ţil stovky ro-kov. Táto dlhovekosť im poskytovala obrovské moţnosti a výhody pred ostatnými obyvateľmi Zeme. Mali čas zhromaţďovať vedomosti, majetky, nájsť spôsoby, ako si podrobiť druhých ľudí; mali čas na to, aby zakladali kráľovstvá, budovali nádherné mestá, stavali chrámy, podmaňovali si všetko, čoho sa im zachcelo. Po potope stratili Adamovi potomkovia svoju dlhovekosť a postupne sa ich vek skracoval natoľko, ţe saTrvalo nejaký čas, kým sa ľudia spamätali z potopy. Zachránení ľudia museli prejsť veľmi ťaţkými psychickými stavmi. Radosť z preţitia, hrôza zo zániku miliónov ţivotov, strata rodiny, majetku, domova, obavy o zabezpečenie ţivotných potrieb – to všetko muselo v členoch Noachovej rodiny vytvárať veľkú psychickú nestabilitu. Ak Adam mal horkosť v duši za to, ţe museli opustiť raj, medzi Noachovými potomkami sa určite našli takí, ktorí v sebe nosili hnev alebo aţ nenávisť voči Bohu za to, čo sa stalo s ich rodinou. Nie všetci videli tragédiu svojho rodu ako dôsledok ich vlastného hriechu.
Kaţdý člen Adamovej rodiny, pokiaľ neumrel násilnou smrťou, ţil stovky ro-kov. Táto dlhovekosť im poskytovala obrovské moţnosti a výhody pred ostatnými obyvateľmi Zeme. Mali čas zhromaţďovať vedomosti, majetky, nájsť spôsoby, ako si podrobiť druhých ľudí; mali čas na to, aby zakladali kráľovstvá, budovali nádherné mestá, stavali chrámy, podmaňovali si všetko, čoho sa im zachcelo. Po potope stratili Adamovi potomkovia svoju dlhovekosť a postupne sa ich vek skracoval natoľko, ţe saTrvalo nejaký čas, kým sa ľudia spamätali z potopy. Zachránení ľudia museli prejsť veľmi ťaţkými psychickými stavmi. Radosť z preţitia, hrôza zo zániku miliónov ţivotov, strata rodiny, majetku, domova, obavy o zabezpečenie ţivotných potrieb – to všetko muselo v členoch Noachovej rodiny vytvárať veľkú psychickú nestabilitu. Ak Adam mal horkosť v duši za to, ţe museli opustiť raj, medzi Noachovými potomkami sa určite našli takí, ktorí v sebe nosili hnev alebo aţ nenávisť voči Bohu za to, čo sa stalo s ich rodinou. Nie všetci videli tragédiu svojho rodu ako dôsledok ich vlastného hriechu.
Kaţdý člen Adamovej rodiny, pokiaľ neumrel násilnou smrťou, ţil stovky ro-kov. Táto dlhovekosť im poskytovala obrovské moţnosti a výhody pred ostatnými obyvateľmi Zeme. Mali čas zhromaţďovať vedomosti, majetky, nájsť spôsoby, ako si podrobiť druhých ľudí; mali čas na to, aby zakladali kráľovstvá, budovali nádherné mestá, stavali chrámy, podmaňovali si všetko, čoho sa im zachcelo. Po potope stratili Adamovi potomkovia svoju dlhovekosť a postupne sa ich vek skracoval natoľko, ţe sa