Nobelova cena – najobľúbenejší židovský šport

Na základe poslednej vôle a finančných prostriedkov švédskeho priemyselníka a zároveň vynálezcu dynamitu Alfreda Nobela (1833-96) bola v roku 1900 po niekoľkoročných právnych obštrukciách oficiálne založená Nobelova nadácia, ktorá každoročne udeľuje prestížnu cenu za významný objav, čin, alebo dielo. 

Cena je vyše sto rokov známa pod názvom Nobelova cena. 
Prvú Nobelovu cenu udelili v roku 1901 Wilhelmovi Röntgenovi. Do dnešnej doby odmenili 705 osobností. Pôvodne vytvorili päť kategórií: literatúra (100 laureátov), fyzika (171 laureátov), chémia (143 laureátov), medicína (180 laureátov), mier (111 laureátov) a v roku 1969 pribudla šiesta kategória, ekonomika (53 laureátov). V histórii Nobelovej ceny bol najmladším laureátom , ktorý v roku 1915 ako dvadsaťpäťročný získal Nobelovu cenu za fyziku. Najstaršími boli 87- roční 
v roku 1966, Raymond Davis v roku 2002 a tento rok. Všetci traja získali Nobelovu cena za fyziku, kategóriu, ktorá v počte laureátov výrazne dominuje nad ostatnými. Ešte jeden údaj je zaujímavý, totiž zastúpenie Židov v počte laureátov v porovnaní s inými národmi. Z celkového počtu nositeľov Nobelovej ceny Židia tvoria 22 %, čo je významné číslo, najmä ak zoberieme do úvahy, že Židia tvoria menej ako jedno percento svetovej populácie. Ako sa dá vysvetliť táto neúmernosť? Je tajomstvo úspechu ukryté v mentalite Židov? 
Práve Židia až skoro typicky utekajú od zabehnutých regulí a hľadajú inováciu v každej sfére života. Neakceptujú status quo, čo môže mať v konečnej podobe formu nového lieku, novej rovnice alebo novej vízie sveta. Práve unikátnym prístupom k riešeniu problému sa človek výrazne vzďaluje od šedivého priemeru. 
Existencia Židov po tisícročia ako menšiny a život v gete, v izolácii do určitej miery výrazne podporovali motiváciu jedinca, kreativitu myslenia, sebarealizáciu. Obmedzené materiálne statky poskytovali priestor statkom duševným. Pocit neslobody a pocit ohrozenia prebúdza tvorivý potenciál. Židia boli predurčení pod tlakom svojho okolia stať sa lepšími ako boli ich otrokári, trýznitelia, nepriatelia alebo neprajníci. Pri porovnaní štátnej príslušnosti laureátov Nobelovej ceny zistíme, že aj dnes Židia dosahujú výrazne lepšie výsledky v diaspore ako v Izraeli. 
Samotný fakt života v stresovom prostredí, života každej etnickej menšiny v Európe 20. storočia, by však sám o sebe nestačil k dosiahnutiu takého významného počtu Nobelových cien. 

Hlavnou ingredienciou úspechu zostáva vzdelanie a v tomto prípade vzdelanie židovské. 
V časoch, keď väčšina kresťanskej populácie bola negramotná, každý Žid vedel čítať a písať. Židovské zákony zreteľne definovali predpisy o vzdelávaní. Každá židovská komunita musela mať svoju vlastnú školu a učiteľ nesmel vyučovať viac ako dvadsaťpäť detí. Rodičia mali zakázané presťahovať sa do mesta bez školy a ak to bolo nevyhnutné, otec bol povinný prevziať zodpovednosť za vzdelávanie svojich detí. Vytvoril sa školský systém, v ktorom povinná dochádzka začínala u chlapcov už v piatich rokoch. Nie je to len symbolika, že takejto škole sa hovorilo bejt ha-sefer čo v preklade znamená domov kníh. Školský systém však nebol založený s cieľom dosiahnuť profesijné uplatnenie a s tým súvisiace materiálne výhody. Systém mal výlučne náboženský charakter. Už Maimonides poznamenal, že každý Žid má povinnosť študovať Tóru bez ohľadu či je chudobný alebo bohatý, v zdraví alebo chorobe, v mladosti či v starobe. Krátka citácia na tému študovania zákonov Tóry: “A vyučujte nimi usilovne deti svoje a hovorte o nich, keď sedíte doma, keď chodíte po ceste, keď si líhate a keď vstávate”. (Deut. 71:19) 
Vzdelávanie u Židov je večne sa opakujúci a nikdy nekončiaci proces. Učenie neprestalo mať svoj význam a poslanie ani v extrémnom prostredí koncentračných táborov Terezín alebo Osvienčim. 
V dvadsiatom storočí sa židovstvo vo veľkej miere sekularizovalo a výrazne stúpol počet Židov vo vedeckých disciplínách. Napriek sekulárnemu charakteru židovstvo naďalej vychádzalo vo vzťahu k okoliu z nemenných hodnôt judaizmu. Aj napriek asimilácii a ateizmu morálne odkazy Tóry ostávali pre Židov aktuálne. Zdalo by sa, že Židia konkurovali, alebo konkurujú intelektom alebo bystrejšou inteligenciou, čo je však zavádzajúca a mylná predstava. Na rozdiel od iných národov v hierarchii židovského národa tak ako pred tisíckami rokov aj dnes na jednom z prvých miest prevažuje vzdelanie. Dalo by sa bez preháňania napísať „hlad po vzdelaní“. Onen hlad je tou hlavnou hybnou silou, ktorá hľadá a nakoniec objavuje. 
Aj keď z priestorového dôvodu nie je možné vymenovať každého laureáta Nobelovej ceny židovského pôvodu, tak aspoň zopár z nich v kategórii literatúra: Paul Heyse, Henri Bergson, Boris Pasternak, S.Y. Agnon, Nelly Sachs, Saul Bellow, Isaac Bashevis Singer, Joseph Brodsky, Nadine Gordimer a Kertész. Medzi laureátmi za mier figurujú mená ako Henry Kissinger, Menachem Begin, Elie Wiesel, Yitzhak Rabin a Šimon Peres. V ekonomike Paul Samuelson, Herbert Simon a Milton Friedman. 

Hoci Nobelova cena sa stala za poslednú dekádu symbolom politických intríg, naďalej ostáva jednou z najprestížnejších a sú to práve Židia, ktorí tvoria nezanedbateľnú súčasť nielen histórie, ale aj súčasnosti Nobelovej ceny. Inými slovami, zbieranie Nobelových cien aj naďalej ostáva jedným z obľúbených židovských športov.