Adam s Evou žili zrejme veľmi dlhú dobu v raji – samozrejme z nášho pozemského pohľadu. Nevieme, ako v nebi – ktorého súčasťou je aj raj – prebieha čas.

Mnohí kresťania si predstavujú nebo ako akúsi neurčitú oblasť, kde sa vznášajú dušičky na obláčikoch. Takéto miesto by nebolo nič príjemné pre večný život. Človek je stvorený na obraz Stvoriteľa a ako už toto označenie Boha napovedá, jednou z Jeho základných charakteristík je tvorba. Boh neustále tvorí nové veci a túto svoju vlastnosť vložil aj do človeka. Stačí sa pozrieť na veci, ktoré si vytvárame – naše bývanie, oblečenie, veci dennej spotreby, naše umelecké výtvory – vo všetkom, čo vyrobíme a vytvoríme sa prejavuje naša obrovská kreativita. Je preto nezmysel predpokladať, že v nebi sa nič nerobí. To, čo my označujeme ako nebo, je akási Božia základňa, odkiaľ Boh začal realizovať svoje zámery. V žiadnom prípade to nie je „nirvána“, kde by sme sa celú večnosť len nudili. Nebo je zrejme miesto, kde sa nachádzajú originály – energetické templáty - všetkých bytostí, ktoré žijú v nekonečnom všehomíre. Ľudia, ktorí mali možnosť nahliadnuť do neba a vrátili sa, hovoria o moriach, horách, lesoch, riekach, lúkach, jazerách a v tom všetkom kypí život v rôznej forme. Nebo je nádherné miesto plné živých tvorov; miesto, kde sa každý môže realizovať v tom, čo ho napĺňa a teší.

Aj Adam mal v nebi prácu. Boh pred neho privádzal všetky druhy stvorených zvierat a Adam im dával meno (Genezis 2,19). Dať niekomu meno v dávnoveku bol veľmi zodpovedný čin. Meno označovalo jeho nositeľa. Meno dokonca určovalo charakter jeho nositeľa. Ak Adam dával zvieratám meno, znamenalo to toľko, že určoval ich charakter. Nešlo o pomenovanie, ale o určenie povahy, profilu, základných rysov označeného zvieraťa. Ak si uvedomíme, že len na našej Zemi je mnoho – mnoho tisíc druhov rôznych zvierat, Adamovi táto činnosť zrejme zabrala veľa času. Okrem tejto činnosti mal Adam na starosti rajskú záhradu. Mal na ňu dávať pozor a starať sa o ňu (Genezis 2,15). Je zaujímavé, že dozor nad rajom bol zverený človekovi a nie anjelom. Mohli by sme z toho usudzovať, že raj je akési rozhranie medzi naším svetom a niečím, čo by sme dnes mohli označiť ako akýsi Boží „velín“.

Adam celkom určite komunikoval s anjelmi a inými bytosťami, ktoré obývajú nebo. V priebehu doby, ktorú prežil v raji zistil, že je sám. Nie sám v zmysle osamotený, ale nemal pri sebe nikoho takého, ako je on – človeka. Zrejme aj trpel samotou, lebo Stvoriteľ skonštatoval: „Nie je dobre byť človekovi samotnému; učiním mu pomoc, ktorá by bola jemu roveň.“ (Genzis 2,18)

Boh – JHVH – vzal časť z jeho tela a vyformoval z tohto materiálu ženu pre Adama. Kým Boh tvoril ženu, Adam tvrdo spal. Keď bola žena sformovaná, Boh ju doviedol k Adamovi a ten okamžite v nej spoznal človeka. Už nebol viac sám.

Táto žena bola jediná bytosť v stvorenom svete, ktorá vznikla z už vytvoreného materiálu. Materiál na Adama Boh vzal z existujúceho vesmíru. Biblia tomu hovorí prach zo zeme. Adam je preto bytostne spätý s týmto vesmírom. Jeho fyzická zložka pochádza z hviezdneho prachu a bol stvorený pre to, aby v tomto vesmíre raz účinkoval.

Žena – pomenovaná neskôr Chava = Eva – bola vygenerovaná z už živej hmoty. Možno preto Evine dcéry až dodnes majú vyvinutejší zmysel pre oblasti, ktoré sa nachádzajú mimo našich piatich zmyslov.

Adam a Eva žili ešte asi dlhú dobu spoločne v raji. V našom svete za tú dobu prebiehali mohutné procesy. Objavili sa hviezdy, formovali sa planéty a objavili sa prví humanoidi. V Biblii je napísané, že všetko živé vytvorili v našom vesmíre bytosti, označované ako Elohim. EL znamená Boh a ELOHIM je množné číslo od EL – čiže Bohovia. Kresťanskí teológovia vysvetľujú, že slovo Elohim je len ďalšie z mien JHVH – Zdroja všetkého, čo existuje. Je málo pravdepodobné, že takéto „Vševedomie“ by bolo natoľko márnivé, aby o sebe hovorilo v množnom čísle. Skôr to vyzerá tak, že Elohim sú bytosti, ktorým JHVH delegoval svoju autoritu a oni jednajú v absolútnej jednomyseľnosti s Ním. Podobne, ako keď Ježiš Kristus povedal: „Ja a Otec sme jedno“ (Ján 10,30) a „Kto videl mňa, videl Otca“ (Ján 14,9).

Tento nebeský pár žil v podmienkach, ktoré si nevieme ani predstaviť. Boh s nimi komunikoval, vyučoval ich; anjeli im robili spoločnosť (čo sa pre nich stalo aj osudným), nepoznali bolesť, choroby, smrť; nemuseli sa ničoho a nikoho obávať, nemuseli sa starať o to, aby mali jedlo, bývanie. Ich telá, aj keď boli organické, nepodliehali starnutiu, boli stále silní a mocní a - nádherní. Adam a Eva boli bytosti na rozhraní medzi duchom a telom. Boli to Božie deti – JHVH do nich vdýchol svojho ducha – a orientovali sa rovnako dobre v duchovnom svete ako aj vo fyzickom alebo hmotnom vesmíre.

Až kým to neskazili ...